Dnešná generácia rodičov a starých rodičov si veľmi dobre pamätá stres, ktorý prežívali pred blížiacim sa koncom roka. Otázka dospelých: „Čo bude na vysvedčení?“ vyvolávala v mnohých z nás obrovský strach. A áno, pamätám si aj prípady, kedy dieťa v strachu pred reakciou rodičov na zlé známky ušlo z domu, alebo si dokonca siahlo na život. Doma nemusela vždy hroziť bitka. Niekedy to bolo ešte horšie - krik a výčitky, že z nás nič nebude, že sme neschopní, že sme sa mali lepšie učiť, že dobrý život čaká iba čistých jednotkárov.
Ruku na srdce, kto z vás si toto nepamätá? Človek by si myslel, že s takouto skúsenosťou už nebude rodičov, ktorí by jún ako mesiac radostného očakávania leta premenili na mesiac čistého teroru. Ale tlak na dobré známky je stále prítomný fenomén. Panika z toho, čo na známky povedia rodičia spôsobuje, že v tomto období sa zvyšujú aj počty telefonátov na linky dôvery. Deti sa neboja zlých známok, boja sa reakcie vlastných rodičov.
Psychológovia sa zhodujú v jednom. Naša spoločnosť je chorobne fixovaná na jednotky. Akoby päťka v EduPage znamenala, že dieťa zlyhalo ako človek. Tlak na známky, ktorý už dekády vyvíjajú rodičia na svoje deti si vyberá krutú daň na ich psychike. Keď sme sa slovenských siedmakov pýtali, z čoho majú najväčší strach, až 55 % z nich odpovedalo: Z neúspechu v škole. A žiaľ, až 78 % týchto detí na otázku čo by zmenili, keby mohli vo vzťahu k sebe, odpovedalo: „Aby som sa nebál, že urobím chyby.” Tam sme až dospeli. Deti sa boja robiť chyby. Boja sa zlyhať. A my to podporujeme tlakom na čísla v žiackej knižke.
Chyby sú normálne
Áno, chyby sú normálne, dokonca zdravé. Rodičia by si mali uvedomiť, že ich ambície môžu dieťa doslova rozdrviť. Žiadna známka na svete nestojí za to, aby v dieťaťu zanechala pocit, že nie je dosť dobré, že nie je v bezpečí, že je menejcenné. Deti sa uzatvárajú do seba a doslova rezignujú. Prestanú komunikovať a počítač alebo mobil začnú viac využívať ako únik pred realitou a zostanú apatické voči škole - veď čo dobré ich už čaká v živote, keď dostali päťku?
Takže milí rodičia, ale aj starí rodičia. Známka nie je hodnota dieťaťa. Vaše dieťa nie je “jednotkár” alebo “štvorkár”. Je to živá bytosť s vlastnými talentmi a mnohými ešte neobjavenými. Nevadí, že mu nejde matematika, možno píše super slohy, možno skvele kreslí, alebo je super lojálny kamarát a pomáha, kde môže. Oceňujte ich za to, kým sú, nie za to, čo majú na papieri. Nekričte a netrestajte. To len prehĺbi priepasť medzi vami a dieťaťom.
Snažte sa nielen podporovať a doučovať to, v čom je slabšie, ale najmä podporovať to, v čom je dobré. Postupom času sa aj tak každý nejako špecializuje a nikto nebude robiť všetko. Pamätajte na jedno. Keď budete odmeňovať len dokonalosť a ignorovať snahu, v hlave dieťaťa sa spustia nebezpečné psychologické procesy, najmä syndróm: „Nikdy nie som dosť dobrý.” A z takýchto detí často vyrastajú dospelí neurotici.
Pekné prázdniny!
Zdroj foto: Komisár pre deti
