4Bola krehká, drobná a vo vysokom veku už potrebovala pomoc iných. No vnútri sa Vilma Jamnická († 101) nikdy nevzdala svojej neuveriteľnej životnej sily. V týchto dňoch si pripomíname 120 rokov od jej narodenia. Pri tejto príležitosti si na herečku a vyhľadávanú astrologičku spomíname prostredníctvom autentického úryvku z knihy Pondelky s Vilmou. Autorka Marika Studeničová bola osobne pri dramatických chvíľach, keď Vilma po nočnom páde utrpela vážny úraz a takmer vykrvácala. Na ranu si stihla naliať svoj povestný bylinkový „elixír života“, o ktorého zázračných účinkoch bola presvedčená celý život. Ako to dopadlo?
„Pani Vilma,“ oslovila som ju bez pozdravu, „čo sa vám stalo?“ Chytila som ju za plecia a súcitne som ju odviedla do izby. Keď som zbadala zakrvavené periny, zhrozila som sa, hoci som to nedala na sebe znať. Vyzeralo to tam ako po masakri! „Čo sa tu stalo?“ opýtala som sa zdesene. Usadila som ju na posteli a prehodila som cez ňu nočnú košeľu, čo ležala na zemi. Zrakom som prebehla po izbe, či nezbadám niečo podozrivé. Také čosi som totiž videla len v detektívkach. Nič zvláštne som však nepostrehla, teda okrem všadeprítomnej krvi. Vilma apaticky pozerala do zeme.
„Spadla som. V noci som sa chcela napiť, nuž som vstala a išla do kuchyne. Neviem, či sa mi zamotala hlava, alebo som sa potkla, no odrazu som sa ocitla na zemi. A pritom som sa porezala,“ natiahla ku mne ruku. Striaslo ma. Na predlaktí mala veľkú, asi desaťcentimetrovú ranu. Rýchlo som vyhodnotila situáciu a ešte rýchlejšie som sa zmobilizovala. Nebol čas na precitlivenosť. „Len pokoj, to zvládneš,“ povedala som si.
„Kde máte obväzy?“ zisťovala som a zo všetkých síl som sa usilovala zachovať si chladnú hlavu. Jeden obväz, celý krvavý, visel prehodený cez čelo postele. Odvrátila som zrak, nebol to príjemný pohľad.
„V šuplíku,“ hlavou kývla na sekretár. Našla som ich až v tretej zásuvke, prvé dve boli zapratané nákresmi horoskopov. Ibaže všetky obväzy boli rozbalené, akoby ich už niekedy použila. Zobrala som ten, čo vyzeral nedotknutý, hoci papierový obal bol roztrhnutý.
„Máte nejakú dezinfekciu?“ opýtala som sa.
Zdvihla zrak od zraneného predlaktia. Pridržiavala si ho zdravou ľavou rukou a hojdala ním, akoby kolísala novorodenca. „Najlepšia dezinfekcia je môj elixír!“ vyriekla unavene.
„Elixír?“ opýtala som sa opatrne, aby som ju svojou nedôverou neurazila. Nechcela som spochybniť účinky jej zázračnej medicíny, ale na také vážne zranenie sa mi to zdalo slabé.
„Na stole,“ naznačila hlavou, boľavú ruku stále zovretú v zdravej.
Obrátila som sa, pohľad mi padol na otvorenú fľašu s likérom. Spýtavo som pozrela na Vilmu: „Vy ste pili?“
Vyskočila tak prudko, až som sa zľakla. „Však to je najlepšia medicína na všetky neduhy!“ rozhodila rukami.
„Opatrne!“ tíšila som ju. „Nešermujte tou rukou, aby ste si ešte viac neublížili!“ Uľavilo sa mi, až keď si opäť sadla na posteľ.
„Čo si myslíte, čím som si zastavila krvácanie?“ zafrflala.
Zdvihla som obočie. „To akože…“ ukázala som prstom na fľašku. „Naozaj?“ Prekvapene som jej pozrela do tváre, urazenosť sa zmenila na potuteľný úsmev.
„Isteže, inak by som už dávno vykrvácala,“ povedala presvedčivo. „Naliala som si z neho na ruku!“
Civela som na ňu s otvorenými ústami, neverila som vlastným ušiam.
„Nalejte na fáč trochu z elixíru a priložte mi ho na ranu. Sama som si jednou rukou ranu nedokázala obviazať,“ ukázala na zakrvavený obväz.
Zaváhala som, ale Vilma ma povzbudila. „Urobte, čo vám kážem! Robím to tak celý život, nič lepšie neexistuje,“ poučila ma. Inú možnosť som aj tak nemala, zobrala som teda fľašku, naliala z nej na kúsok obväzu a priložila jej ho na ruku. Pohľadom som sledovala, ako zareaguje, keď fáč s bylinkovým alkoholom prikryje ranu. Ani nemukla.
„Neštípe?“ zisťovala som opatrne. Pokrútila hlavou. Nechcelo sa mi veriť, že alkohol jej ranu nepodráždil, ale radšej som sa už na nič nepýtala. Obväz som na konci roztrhla a zľahka ho zaistila mašličkou. Nechcela som strácať čas hľadaním leukoplastu. „Hotovo! Teraz sa oblečieme a ideme k lekárovi,“ oznámila som jej ako starostlivá matka dieťaťu. „Kde máte niečo teplé na seba?“
Ukázala na stoličku. „Tam sú nohavice a pulóver. Spodnú bielizeň nájdete v skrini na chodbe,“ inštruovala ma.
Vybrala som zo skrine čisté tielko, zo stoličky som zobrala teplé gamaše a ručne štrikovaný pulóver. Opatrne, aby som sa nedotkla obviazanej ruky, som jej prevliekla tielko cez hlavu. Nie nadarmo sa hovorí, že starý človek je ako decko. Vilma bola príklad toho, že je to pravda.
„Môžeme ísť,“ skonštatovala som, keď už bola oblečená. „Už len čižmy a kabát,“ dodala som.
Vilma však otáľala s odchodom.
„Ešte mi prečešte vlasy!“ požiadala ma. „Hrebeň je v kúpeľni na zrkadle,“ nasmerovala ma.
O štvrťhodinku sme sa konečne vymotali z domu. Chytila som ju pod pazuchou, aby sa nepošmykla.
„Poriadne mrzne,“ utrúsila. „Dobre, že som si vzala čiapku, lebo i ten účes, čo ste mi spravili, zaveľa nestojí,“ hundrala.
Zahryzla som si do jazyka. Poznám ju už nejaký pondelok, viem, že veci zvyčajne nemyslí tak, ako ich povie. Radšej som ju pochválila: „Vy ste krásna aj bez účesu!“
Fľochla na mňa, ale pochvalu nekomentovala. V tichosti sme zišli po schodoch k bránke, ktorá nevedno prečo, bola vždy otvorená. Na ulici sa Vilma rozhliadla a zhlboka sa nadýchla.
„Veru prituhlo, až mi primŕza nos.“
„Dnes je Mikuláš, sneh a mráz k nemu patria,“ prehodila som, vybrala som z vrecka ovládač a šťuknutím som otvorila auto.
„To je teda parádny voz,“ poznamenala, keď zbadala tmavomodrý touareg.
„Nebojte sa, zvládneme to,“ povzbudila som ju, hoci mi bolo jasné, že sama do vozidla nenastúpi, bolo to pre ňu príliš vysoko. Otvorila som dvere na strane spolujazdca. „Nevzdáme sa, len mi musíte trochu pomôcť. Chyťte sa ma zdravou rukou okolo krku, nadvihnem vás,“ povedala som rozhodne. Zobrala som ju do náručia. Prekvapilo ma, aká bola ľahulinká.
O dvadsať minút sme boli v nemocnici. Zaparkovala som pred vchodom, čo sa zjavne nepáčilo informátorke v sklenenej búdke. Ako strela vybehla spoza okienka.
„Tu nemôžete stáť!“ zakričala odo dverí. Nevšímala som si ju, pomáhala som Vilme vyslobodiť sa z bezpečnostného pásu. Informátorka si asi povinnosti plnila dôkladne, lebo pribehla bližšie a už-už chcela čosi povedať, keď sa jej odrazu tvár roztiahla do širokého úsmevu. „Pani Jamnická, to ste vy? Ježiškove husličky, neverím vlastným očiam!“ vzopla ruky a držala ich pred sebou, akoby sa v posvätnom geste zasekla.
„Prepáčte, ale na parkovisku sme nenašli voľné miesto a pani,“ ukázala som na Vilmu, „je zranená,“ ospravedlnila som sa dúfajúc, že tam budem môcť nechať auto stáť.
„To je v poriadku,“ vľúdne sa usmiala informátorka. „Pani Jamnická môže parkovať aj tu. Poďte, dám vám pre ňu vozík, aby nemusela chodiť pešo po chodbách. Čo sa vám stalo, moja milá?“ opýtala sa ustarostene Vilmy, ja som ju už nezaujímala.
Zaviedla nás do budovy, akoby sme boli exkluzívna návšteva alebo aspoň staré dobré priateľky. Vilma jej na ustarostenú (skôr zvedavú) otázku neodpovedala, ani ja som nezareagovala.
„Pánabeka, keď toto poviem Viole, pukne od závisti,“ zachytila som informátorkino mrmlanie. Rezko kráčala pred nami, tak som sa jej nespýtala, kto je Viola, no evidentne boli obe dámy veľkými obdivovateľkami Vilmy Jamnickej.
Pred okienkom s nápisom Informácie mi pomohla usadiť Vilmu na invalidný vozík a nasmerovala nás na traumatológiu. Poďakovala som sa a vyberala som sa s vozíkom na koniec dlhej chodby. Ambulanciu som našla celkom v rohu. Nad dverami bol veľký nápis: Neštátna ambulancia chirurgia – traumatológia. Priezvisko na tabuľke pri dverách ma zaskočilo: Mäsiar. Aké príznačné pre lekára s takouto špecializáciou!
„Pani Jamnická, to sa vám ako podarilo takto spadnúť?“ opýtal sa doktor Vilmy, keď jej prezeral ruku. Nemaznal sa s ňou, prehmatával jej okolie rany naučeným grifom študovaného profíka.
„V noci spadla,“ vysvetlila som.
„No pekne, pekne! Poranenie je hlboké,“ skonštatoval doktor a zavolal ma bližšie. „Poďte sa pozrieť, tu má tkanivo už takmer odumreté,“ ukázal na mrzký fľak uprostred rany. Skrútilo mi žalúdok, načo mi to ukazuje? „Je zázrak, že žije, pri takom poranení človek bežne vykrváca!“ pokrútil hlavou.
Zavtipkovala som, že ju zachránil domáci likér.
„To iste…“ uškrnul sa doktor Mäsiar. „Kto jej ošetril ranu?“
„Iba som ju narýchlo previazala,“ priznala som sa. Netušila som, prečo sa na to opýtal. Na zlomok sekundy som zaváhala, či mu povedať o elixíre, v takomto prípade asi treba povedať všetko.
„Pani Jamnická si ešte v noci naliala na ranu bylinkový výluh, ktorý si sama roky vyrába,“ oznámila som lekárovi. Ako na povel odlepil zrak od rany, v očiach sa mu mihol úžas. „Nazýva ho elixír života,“ dodala som.
Doktor zamračene pokrútil hlavou. Myslel si svoje.
„Tak vám to pekne zašijeme, pani Jamnická, a druhý raz si dávajte lepší pozor! Lada, šitie!“ obrátil sa k sestričke. Na štítku, pripevnenom na náprsnom vrecku modrej rovnošaty mladej brunetky, som si prečítala, že sa volá Milada.
Vilma sa držala statočne. Mlčky a sústredene sledovala celý proces.
„Hotovo, pani Jamnická, ruka bude v poriadku. Dnes sa ju snažte držať v pravom uhle,“ radil jej lekár, keď skončil so šitím. „Ešte vypíšem lekársku správu.“
Pri odchode mi sestrička Milada pripomenula, že na druhý deň máme prísť na preväz. Rozlúčila som sa, a než som vozík s Vilmou vytlačila na chodbu, zachytila som chirurgove slová: „Fakt by ma zaujímalo, čo za zázračný elixír si na tú ranu naliala…“
To by ste boli prekvapený, pán doktor, povedala som si v duchu…
(úryvok z knihy Pondelky s Vilmou)
