Spisovateľ a cestovateľ Boris Filan: Láska musí bolieť, lebo ináč si ju človek nezapamätá

Spisovateľ, scenárista a cestovateľ Boris Filan hovorí o svete inak, než sme zvyknutí počúvať. O láske, ktorá musí bolieť, aby sme si ju zapamätali. O moslimských rodinách, kde vládnu silné ženy. O aborigénoch, ktorí po sebe nezanechajú stopu, aj o mozgu, ktorý nás podľa neho neustále klame. V rozhovore spomína na Afriku, Indiu, Egypt či Austráliu, na nevysvetliteľné zážitky aj na obyčajných ľudí, ktorí ho naučili väčšej pokore voči svetu. A pripomína, že pravda o cudzích krajinách sa neskrýva v exotických senzáciách, ale v každodennom živote ich obyvateľov.

Knihy o cestovaní z vášho pera sa vždy rýchlo vypredajú. Sú cestopisy vašou  spisovateľskou srdcovkou?

Ja som sa našiel v pokračovaní Pálenice. Okrem iných sa tam vyskytli ako hostia aj viacerí cestovatelia. Keď vyšla Pálenica 1, dosť rýchlo sa vypredala. A vydavateľ Juraj Heger prišiel s nápadom dotlače. Navrhol som, aby sme vydali Pálenicu 2. Mám z tých knižiek dobrý pocit, lebo veľa ľudí mi hovorí, že si knihu zobrali napríklad do nemocnice, či na dovolenku. Dnes je taká napätá doba, že ľudia potrebujú trochu pokoja, pocitu, že tu nie sú samí hlupáci. Potrebujú mať pocit spolupatričnosti, že v tom nie sú sami. Veľa omylov sa robí v politike. Napríklad, keď chceli vylúčiť Grécko z Európskej únie, hovoril som si, ľudia, nebláznite, veď v Grécku vznikla celá naša  kultúra, to je ako keby ste chceli vyhodiť z domu svoju babku! Veď tí Gréci sú v každom z nás. Podobne je to s Iránom – to je pradávna ríša, kde sa tá kultúra odohrávala. Je to všetko o výchove. Nás vychovávali v tom, že v arabských krajinách žijú nejakí čudní bradatí muži v nočných košeliach, niektorí majú somárika, žijú na púšti a nič nevedia. Pritom je celá európska kultúra postavená na arabskej matematike, na arabskej filozofii. Ale to sme sa v škole nedozvedeli.

Veľa času ste ako cestovateľ pobudli práve v krajinách s inou kultúrou. Ako ste sa tam cítili?

Prežil som dva a pol roka čistého času v islamských krajinách. Milujem to tam. Vďaka môjmu kamarátovi z cestovnej kancelárie som sa dostal v Egypte medzi bežných ľudí, niekoľkokrát som tam bol na Mohamedove narodeniny, vtedy sú tam obrovské slávnosti. Bývam v dome mojich priateľov a vidím, ako sa tam skutočne žije. V tej rodine žijú štyria synovia, päť dcér a jedna veľká matka, ktorá to všetko riadi. Egyptskej pani raz ochoreli nohy a veľmi pribrala. Sedela v jednej miestnosti a pozerala televíziu. Jej syn, môj kamarát taxikár, sa mi zdôveril: „Ja mám tak rád moju mamu, že jej umývam nohy a potom jej ich bozkávam.“ Opýtal som sa ho: „Zoberieš ju niekedy tým tvojím taxíkom na výlet po okolí?“ Odpovedal, že nie, lebo na to nemá čas. Pousmial som sa: „Vieš, bozkávať nohy je ľahké, ale venovať mame pol dňa, to už je problém...“ Na to nič nepovedal. Faktom je, že v islamskom svete vládnu ženy. Je všeobecný názor, že tam sú ženy nešťastné, utláčané, ale nie je to tak. Islam je vnútorne veľmi radostné náboženstvo, lebo je veľmi totožný s každodenným životom. Tým ľuďom vyhovuje, že na všetko majú pravidlá, a tie im pomáhajú žiť. Napríklad počas ramadánu sa päťkrát denne modlia – pritom nie nasilu, ale radostne.  Keď moslim číta korán, tak na jazyku má úžasnú sladkú chuť, ako keby jedol ten najlepší med. Oni nie sú ani horší, ani lepší než my. Sú iní. A my prijímame inakosť veľmi zle.

Kde by ste si vedeli predstaviť žiť s tým, že by ste splynuli s domácimi, s ich zvyklosťami a životnými podmienkami?

Tam, kde by som sa narodil. Lebo je veľa otázok typu: Vedel by si žiť v Amerike? Áno, vedel by som istý čas žiť na zopár miestach. Ale v Amerike je veľa vecí, ktoré my vôbec nechápeme. Američania si napríklad vôbec neberú dovolenky. Vôbec nerátajú s tým, že budú mať nejaký dôchodok. Žijú v stálom strachu, či sa im niečo nestane, lebo nemajú zdravotné poistenie. V Amerike je súkromie posvätné. Keď vstúpiš niekomu na jeho pozemok, môže ťa zastreliť. Američania žijú 24 hodín v napätí, lebo nevedia celkom, že čo bude zajtra, ale neprekáža im to, lebo sú na to zvyknutí. To, čo nám najviac vadí, to oni vnímajú ako bežnú vec. Tak ako Eskimáci vnímajú, že vyjdú von a primrzne im slovo v ústach. Tak ako v Afrike je normálne, že je horúco – my sa potíme už pri necelých tridsiatich stupňoch Celzia, kým oni musia vydržať oveľa vyššie horúčavy... Ale v Afrike sa černosi potia netečúcim potom.

To ste si práve vymysleli?

Nie, to je pravda! Černosi sa potia kvapkami, ktoré im však nestekajú po tele. Tie kvapky ich chránia, je to úplne iný spôsob potenia. Tak ako deti majú netečúce slzy, tak Afričania majú netečúci pot. Oni majú jednu veľkú výhodu – tam síce nie je taká lekárska starostlivosť ako u nás, takže je tam pomerne vysoká úmrtnosť, ale tí, ktorí prežijú, sú fantasticky odolní. Jedna moja známa lekárka pracovala asi rok v Nigérii a prvá vec bola, že sa spriatelila so šamanom. Ten ju naučil rozoznávať bylinky. Ľudia, ktorých liečila, sa rýchlo uzdravovali. Niekto si rozrezal ruku a o tri dni tam nemal ani jazvu. Prišla za ňou istá dievčina a povedala: „Ja som tehotná, o chvíľu bude zber úrody, urýchlite mi pôrod.“ Doktorka to odmietla: „To je vylúčená vec. V ktorom si mesiaci?“ Dotyčná povedala, že v ôsmom. Doktorka jej vysvetlila, že to je najhoršie. O dva týždne ju stretla, žena bola bez tehotenského brucha. Keď sa jej spýtala, čo sa stalo, prezradila, že jej pomohol šaman.

Títo ľudia žijú jednoduchšie, v súlade s prírodou, veľakrát šťastnejšie než ľudia z civilizovaných krajín. Stretli ste sa s tým?

Jeden môj kamarát Ind, ktorý žije v Bratislave, mi raz povedal, že odchádza na týždeň-dva do Indie, lebo mu zomiera mamička. Odišiel a dlho sa nevracal, hádam vyše mesiaca. Keď sa napokon vrátil, išli sme na kávičku. Bol som zvedavý, prečo tam bol tak dlho. Povedal: „No vieš, musel som počkať, kým sa potvrdí, že mamička sa vrátila v inej podobe, že sa znova narodila. Potvrdilo sa to a ja som spokojný odišiel.“ Znie to zvláštne, možno by sa dalo nad tým aj pousmiať, ale myslí si to miliarda Indov. Mýli sa miliarda ľudí? Alebo my niečo nevieme?

To, či sa mýli miliarda ľudí, neviem posúdiť, ale isté je, že ako ľudstvo toho nevieme ešte veľa. Súhlasíte?

Zažil som na ostrove Flores, ako misionár páter Vojenčiak vymodlil v kmeni Manggarai v Indonézii dážď. Bol som pri tom.  Ale poprosil ma, aby som to za jeho života nikomu nepovedal. Ďalší príbeh – bol som v južnom Egypte pri Níle, v meste Asuán. Mám tam priateľa, ktorý je majiteľom feluky, tradičnej drevenej plachetnice. Raz ma zobral k svojej sestre do starej časti Asuánu. Nosil som so sebou taštičku na fotoaparáty, do ktorej som si vložil aj fľašku s vodou, čiapku a doslova nezničiteľný americký vojenský budík. Skontroloval som, či mi niečo nechýba. Nechýbalo. Dohodli sme sa, že o jedenástej pristane sfelukou pri brehu. Čakal som, ale on nikde. Otvoril som tašku, skontroloval obsah – aj budík – a o chvíľu som už v diaľke uvidel loď. Plavili sme sa do Asuánu, tam ma ponúkli ich typickým žltým chlebíkom a čajom. V jednom momente som sa chcel pozrieť, ako sme tam dlho, a ten budím som v taške nemal. Hovorím si, že možno mi vypadol v plachetnici. Lenže ani tam som ho nenašiel. Egyptský priateľ sa ma opýtal, čo hľadám. Hovorím, že mal som v taške budík. A on nato: „Ten je u teba v hoteli na izbe, neboj sa.“ Verte či nie, prišiel som na hotel a budík tam naozaj bol na nočnom stolíku! Nemal som halucinácie, skutočne tam  stál. Také nevysvetliteľné veci sa stávajú.

Snažili ste sa v tej záhade nájsť nejaké racionálne vysvetlenie?

Bojím sa, že by som ho nenašiel. Znie to čudne, ale zažil som to. Napokon, nikdy by som neveril, že niekto môže vyvolať dážď, a predsa som to videl na vlastné oči. Zažil som aj iné záhady. Napríklad sme prišli s pátrom Vojenčiakom do jednej dediny, a tam bol ochrnutý človek. Preklial ho istý švajčiarsky misionár, lebo sa oženil s neveriacou ženou, a tým mal zradiť Ježiša Krista. Otec Vojenčiak sa ho spýtal, či je ochotný od tej ženy odísť a vrátiť sa k našej viere. Dotyčný vyblafol: „O ničom inom nesnívam!“ Otec Vojenčiak na to povedal: „Tak teda si uzdravený.“ A ten človek pred mojimi očami naozaj vstal – po piatich rokoch!

Veríte na veci medzi nebom a zemou?

Ja to hovorím ináč – medzi nebom a nohami. (smiech) Lebo o tom je svet, napísal som o tom text Vesmír je ružový a naspievali ho Noga so Skrúcaným. Viete, to je problém starého Grécka. Tam sa objavila skupina mužov, ktorí začali tvrdiť, že rozumom sa dá vyriešiť každý problém. V skutočnosti mali len šrobovák, kliešte a kladivo a na tom predvádzali, že nie sú žiadni bohovia, žiadne zázraky. Táto grécka filozofia sa nejakým spôsobom preniesla do európskeho myslenia, a tak sme veľmi racionálni. Ale keď vydelíš život rozumom, nikdy ti nevyjde celé číslo. Je veľmi veľa vecí, ktoré nevieme, lebo náš softvér nám to nedovolí. V tom je veľmi veľa omylov. Máme v tom našom softvére presvedčenie, že vieme všetko a všetkému rozumieme. A to je obrovský omyl. Nehľadám vysvetlenie tých udalostí, lebo náš mozog má krátke ruky na to, aby sa dotkol obidvoch stien veľkej miestnosti.

Veľmi poeticky ste povedali to, čo sa hovorí, že človek používa iba 10 % mozgu. Ale vraj je to mýtus...

(smiech) Toto mi povedal profesor Šteňo, a ja som mu na to odpovedal: „Áno, ale mozog na nás kašle, on využíva svoju kapacitu na sto percent. Je veľmi veľa vecí, ktoré náš mozog rieši bez nás. Už som s ním začal hrať hry, že nechcem od neho, aby mi v niektorých veciach vždy bezpodmienečne poslúžil, ale navnadím ho a nechám, aby to on cez noc vyriešil. A keď má náladu, tak ráno mi podá riešenie.

Tak to sme už zašli v téme veľmi ďaleko – od cestovania k záhadám neurológie. Nevrátime sa späť?

Môžeme, ale chcem vám ešte niečo povedať. Okrem toho, že som chodil po spomínaných moslimských krajinách, bol som veľa ráz v Afrike. Prešiel som celú Keňu a Tanzániu, bol som na Zanzibare, a to bolo veľmi príjemné. My si radi pestujeme predsudky o spotených Araboch, Afričanoch... Čudovali by ste sa, akú hygienu títo ľudia dodržujú, akí sú na seba úzkostliví a voňaví. Keď som v Mali prišiel s kamarátom Ibrahimom Maigom na internát – bože, internáty v bratislavskej Mlynskej doline sú proti tomu chliev! V Mali bolo všetko čistučké, bol som úprimne zaskočený. Chodievam často do Egypta, bývam v Luxore u svojich priateľov. Ich dom je zvonku neomietnutý, ale vnútri čistučký, že môžeš jesť z dlážky. Domáci sú voči sebe ohľaduplní, milí, ponúknu ti jedlo, aj keď sami toho nemajú veľa. Ľudia hľadajú v rôznych krajinách takzvané Disneylandy – niekoho, kto si prepichuje tvár, niekoho, kto tam leží na zemi a zomiera. V Indii som býval v meste Puna u jednej spisovateľky a vďaka nej som navštívil viacero rodín. Muži tam nosili biele košele, čierne nohavice, mali autá indickej značky Tata... Tak ako v Trnave, Trenčíne, Brne, žili tam normálny civilizovaný, ale kvalitný život. Samozrejme, že o tom sa nedá natočiť cestovateľský film, lebo my túžime po takých tých trpkých pikoškách. Ale to nie je pravda o svete.

Asi máte množstvo príhod s podobnými prekvapeniami. Existuje krajina, v ktorej ste zažil doslova kultúrny šok?

Áno, mal som šťastie, že keď som sa túlal po Austrálii, v meste Darwin som vošiel do kníhkupectva, kde mali veľkú knihu s názvom Cesta proti času. Autorom knihy bol George Chaloupka, česko-austrálsky odborník na domorodé skalné maľby v Austrálii. Preslávil sa výskumom skalného umenia aborigénov v oblasti Kakadu. Opýtal som sa, či vedia, kde ten pán Chaloupka žije a povedali mi, že tu, v Darwine, a občas aj zájde do kníhkupectva. Dali mi naňho kontakt, zavolal som na to číslo. Zdvihla mi jeho manželka, povedala, že manžel nie je doma. Na druhý pokus som mal šťastie, zodvihol to pán Chaloupka, ale vyhovoril sa, že on sa s nikým nestýka. Povedal som mu: „Pán Chaloupka, keď som prišiel na ostrov Flores, už ma tam čakal páter Vojenčiak...“ Zareagoval ihneď: „Vy ste boli na Florese?“ „Áno.“ „A kde ste tam bývali?“ „Za kostolom.“ Chvíľu bolo ticho a potom hlesol: „V tom kostole som sa ženil.“ Bol to zaujímavý človek, stal sa súčasťou dejín aborigénov, lebo pre nich vyhral súdny proces proti veľkým americkým firmám, ktoré tam chceli expandovať kvôli uránu. Aborigéni ho prijali medzi seba. Títo ľudia nie sú veľmi pekní, vzbudzujú svojím výzorom rešpekt,  pritom sú to tí najmilší ľudia na svete – vtipní, inteligentní, vzdelaní. Keby ste videli, ako krásne maľujú, akú majú filozofiu, dejiny veľkého snenia, ako s úctou hovoria o Bohovi blesku Namarrkonovi... Raz som sa opýtal hlavného architekta mesta Ľubľana, že kto boli najlepší architekti na svete a on mi povedal –aborigéni.

Dozvedeli ste sa, že prečo?

Lebo oni putujú, niekde sa zastavia a z toho čo tam je, si postavia obydlie. A keď odchádzajú, tak to vrátia na miesto, takže nikto nevie, že tam boli.

Pri svojich cestách preferujete plánované cestovanie, alebo spontánne dobrodružstvo?

Časť tých vecí si pripravím doma a potom ich prežívam. Keď som bol na Srí Lanke, bol som na juhu ostrova v meste Kataragama, kde sa konajú púte. Mesto je známe veľkým chrámovým komplexom, kam putujú budhisti, hinduisti aj moslimovia. Známi cestovatelia ako Zikmund a Hanzelka považovali oslavy v meste za najdivokejšie. Ľudia sa tam podľa nich vešali za kožu, prepichovali si tváre, chodili po uhlí, niektorí sa tam dva mesiace plazili... Prišiel som tam, bol krásny večer, všade veľa slonov, veľa ohňa, ale nikto si nič neprepichoval, nikto sa za nič nevešal. Obrátil som sa na sprievodcu, že počúvaj, keby som ti zaplatil, zoženieš nejakých ľudí, ktorí si budú prepichovať tváre?“ Spozornel: „Koľko by si dal?“ Sľúbil som mu dvesto eur. Potešil sa. Zohnal kapelu, dvoch polonahých študentov a za dvesto eur mi urobili celý obrad – pokreslili si pokožku a prepichli si tvár. Mimochodom som nadhodil, že urobíme fór – teraz si prepichnem tvár ja. Pozrel na mňa: „Nie, tak to nefunguje, ty si zaplatil, a ten obraz je naozaj. Keby si to spravil ty, tak by ťa bohovia potrestali.“ Išli okolo dvaja Angličania, manželský pár. Na chvíľu sa pri nás pristavili a žena sa oborila na manžela: „No vidíš, a ty si povedal, že už si neprepichujú tváre. Ja som mala pravdu, ešte stále to robia!“ Tešil som sa, že ja, chlapec z Poľnej ulice z Bratislavy som na mieste Kataragama zorganizoval takúto recesiu.

Aké jedlo vás na cestách výnimočne prekvapilo?

Najkomplikovanejšie som jedol v Kórei, keď som navštívil svojho kamaráta Pavla Hrma, ktorý tam bol veľvyslancom. Tešil sa, ako mi predvedie kórejskú kuchyňu. Ja som sa tiež tešil, lebo mám rád ázijské jedlá. Ale Kórejci sú v gastronómii úplná výnimka. Oni sa takzvane zdravo stravujú – jedia buď surové jedlá, alebo len ľahko uvarené, prípadne opečené. V reštaurácii bolo akvárium, v ňom plávali rybičky, chobotnice, slimáky... Mal som si vybrať, tak som si vybral chobotnicu. Chlapík vytiahol chobotnicu z akvária, vytrhol jej vnútornosti a položil mi ju na tanier. Tá chuderka na tom tanieri ešte istý čas tancovala. Ale priznám sa, vôbec mi to nechutilo.

Mali ste viac takých gastronomických zážitkov, pri ktorých ste stratili chuť pýtať si dupľu?

Veľká pochúťka sú morské červy, ktoré vyzerajú ako penis. Keď sa pripravujú, za živa ich rozrežú na prúžky. Má to chuť ako guma na gumovanie. Je to zrejme vec zvyku. Môj syn žil v Kórei pol roka a povedal, že za pol roka sa poriadne nenajedol. Kedysi sme chodili do Viedne na špeciality. Avšak teraz je v Bratislave toľko skvelých reštaurácií – napríklad vynikajúca indická v centre mesta, fantastická vietnamská na okraji Bratislavy, viaceré gruzínske reštaurácie...  Bratislava je fantastické gastronomické mesto.

Aby ste si zapamätali všetko, čo  na cestách zažijete, ukladáte si zážitky do pamäte, alebo si robíte okrem fotografií aj poznámky?

Som vyštudovaný scenárista a viem, že keď sa tým živíš, musíš mať disciplínu. Aj keď som na Florese prešiel tisícmetrový výškový rozdiel v tropickom teple a vlhku a skoro som  tam zomrel, tak som sa prinútil, sadol som si a pri petrolejke som si to celé zapísal. Lebo mozog je ten najväčší klamár. To som zistil, keď som v detstve objavil v knižnici knižku Zikmunda a Hanzelku Afrika snov a skutočností, kde bola fotografia mladučkej černošky, dievčaťa s obnaženými prsami. Skoro som omdlel, lebo vtedy bola nahota vzácna. Chodil som do tej knižnice, prezeral si knižku (rozumej černošku), a potom som v noci ležal v posteli a myslel som na ňu. Jedného dňa knihu niekto ukradol. Asi ju miloval viac ako ja. Dlho som na tú černošku na čierno-bielej fotografii spomínal ako na stratenú lásku. Vtedy som zistil, že môj mozog je podvodník. Keď som to po rokoch povedal Zikmundovi, usmial sa: „Boris, neboli ste sám, do nej sa zamilovali tisícky Čechoslovákov!“

Už ste sa s tou černoškou v knihe nikdy viac nestreli?

Akoby nie! Už mám tú knihu dávno doma, ukradol som ju z inej knižnice. (smiech)

Prepáčte, nedá sa mi nespýtať na vaše neprehliadnuteľné modré oči. Príliš prenikavé na to, aby ste  - najmä v exotických krajinách nevzbudili pozornosť. Cítili ste sa niekedy vďaka blankytnému pohľadu tak trochu atrakciou?

Keď som bol  Mali, poprosil som Ibrahima Maigu, aby ma zobral do typickej dediny. Na dlhé naliehanie sme si požičali džíp, išli sme do dediny, kde som videl veľmi jednoducho žijúcich ľudí. Všetci sa zbehli pozrieť sa na cudzinca. Vtom deti začali jačať: „Je to diabol, je to diabol!“ Lebo nikdy nevideli modré oči. V Etiópii sa mi stala taká zvláštna vec, možno to malo spojitosť s mojimi očami. Mal som tam svojho sprievodcu, bývalého príslušníka špeciálnych jednotiek, a ten ma zobral do jednej dediny na trh. Zo siedmich dedín tam prinášali tovar, bola tam aj burza tiav. Myslím si, že sa tam veľa belochov nevyskytlo. Dával som pozor, aby som sa niekam nepozrel. Prišli tam totiž naozaj originálne ženy s holými prsami. Pohľad mi ušiel k nim, a vtedy ma jeden muž, ktorý tam predával šperky, pohľadom uriekol. Tak strašne, že som myslel, že zomriem. Ale kým mi prišlo zle, stihol som ho odfotiť. Dostal som hrozné bolesti, celý som horel. Išli sme džípom s mojím sprievodca a zrazu išli oproti nám traja miestni potulní kňazi. Podopierali sa barlami, na hlavách zvláštne čapice. Z diaľky  na nás mávali. Zastavili sme. Tí traja podišli k autu a povedali: „V tomto aute je človek, ktorému je zle. My mu ideme pomôcť.“ Podišli ku mne, zotreli mi z očí – tak, ako to kedysi robili naše staré mamy –  a predstavte si, vyliečili ma.

Na záver dovoľte ešte niečo osobnejšie – mávate s pribúdajúcimi rokmi pocit, že už nerozumiete svetu tak ako kedysi?

Obávam sa, že mu rozumiem pridobre. Napríklad to, čo sa teraz odohráva, je všetko napísané v knihe autora Petra Zeihana – Koniec sveta je iba začiatok. Autor tvrdí, že globalizáciou sa končí jeden svetový poriadok, čo povedie ku geopolitickej neistote, k úpadku obchodu a zníženiu životnej úrovne. Jeden svet sa končí. Druhý sa začína. Škoda, že ľudia sú leniví ju čítať.

[

Zdroj foto: abf, slovart