Vedeli ste? Obec Hybe je miestom, kde sa narodili mnohé významné osobnosti

„Hybe, Hybe, podľahli ste vlastnej chybe,“ zaznie v legendárnom filme Pacho, hybský zbojník. Liptovská dedina Hybe však nerobí chyby. Skôr naopak, je kolískou mnohých známych ľudí, ktorí nás obohatili svojou prácou, umením a myšlienkami.

To, kde sa človek narodí, jeho osud predurčuje iba čiastočne. Aj z najmenšej dedinky môže pochádzať velikán svetového mena. Máloktorá dedina na Slovensku má však toľko slávnych rodákov ako Hybe. Ak by sme chceli spracovať podrobný prehľad o všetkých významných ľuďoch, ktorí z tejto krásnej liptovskej dediny pochádzajú, bola by z toho celkom hrubá kniha. Čím to je, že táto dedina dala svetu toľko skvelých ľudí?

„Genius loci treba hľadať v školstve. Hybe sa stali hornoliptovským centrom reformácie, pôsobili tu kňazi vzdelávaní na nemeckých univerzitách. V druhej polovici 18. storočia tu zanechali hlboké stopy," pre TASR povedal regionálny historik a stredoškolský dejepisár Stanislav Žiška.

Malá, no významom obrovská

Pripomeňme si základné údaje o Hybiach. Nachádzajú sa v okrese Liptovský Mikuláš na úpätí Vysokých Tatier. Obec má bohatú históriu, spomína sa už v 12. storočí. V súčasnosti má 1548 obyvateľov. Pri jej návšteve si nemožno nevšimnúť množstvo pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú slávnych rodákov, alebo pôsobenie významných osobností.

Aj preto je centrum obce vyhlásené za zónu kultúrneho bohatstva. Významnou pamiatkou je ranogotický katolícky kostol Všetkých svätých. Je v ňom pochovaný uhorský básnik Valentín Balaša, ktorý zomrel v roku 1594 v Ostrihome pri obliehaní mesta osmanskou armádou. Ďalšími pamiatkami sú klasicistický evanjelický kostol a súbor meštianskych a ľudových radových domov.

Z Hýb na javiská a pred kamery

Starší si veľmi dobre pamätajú herecké majstrovstvo dvoch Hybänov. Prvým bol Teodor Piovarči. „Bol to neškolený naturščik, ktorý začínal v trnavskom divadle, kde sa vypracoval na takého skvelého herca, že hral Hamleta,“ povedal pre Pravdu Piovarčiho dlhoročný kolega Dušan Kaprálik. Jeho herecká kariéra je skutočne úctyhodná.

Začínal v Dedinskom divadle, pôsobil v divadlách v Trnave, Nitre, v Divadle Poetická Scéna, neskôr Nová Scéna v Bratislave. Keď dovŕšil dôchodkový vek, rozlúčil sa s javiskom i kamerou. „Bolo nám veľmi ľúto, keď nám povedal: „Ja mám teraz krásnu ženu, včely a divadlo je niečo, čo som mal predtým. Teraz žijem úplne inde. A dodržal to,“ spomínal Kaprálik. Teodor Piovarči zomrel Bratislave vo veku 83 rokov.

Druhý z dvojice hercov – Hybänov bol Ivan Rajniak. Narodil v rodine železničiara a odmalička miloval prírodu. Preto túžil stať sa lesníkom. Na jeho veľké sklamanie ho však na lesnícku školu v Banskej Štiavnici neprijali. Ako náhradné riešenie si zvolil Vyššiu stavebnú školu v Prešove, kde sa začal venovať ochotníckemu divadlu. Napokon, tomu sa v Hybiach venoval aj jeho otec Daniel. Divadlo sa mu celkom zapáčilo a preto sa prihlásil na štúdium herectva. Jeho pedagógom bol Andrej Bagar a od prvej chvíle si ho obľúbil.

Po štúdiu pôsobil v Košiciach a neskôr prešiel do bratislavského SND. S manželkou Magdou žil v malom petržalskom byte, ale nebol tam šťastný. V jednom z rozhovorov o tom povedal: „Život sa so mnou zahral trošku inakšie. Sedím v Bratislave, ale už teraz túžim po zadymenej kolibe, dobrom ovčom syre a ľuďoch v horách. Sú jednoduchí, no takí rozvážni. Mám pocit, akoby si na každom kroku a v každom slove chránili tú dobrú ľudskú prapodstatu.“

Precítenými a pravdivými slovami v rozhovore vo Večerníku z 10. 7. 1981 opísal svoj vzťah k Hybiam: „Ale keď mám viac času, hybaj do Liptova, či už do rodných Hýb, či do mojej jágerky v Michalove, poniže Malužinej. Tam sa zašijem, chodím po dolinách, horách a vrchoch, za prírodou, za zverou, za hríbmi a tam sa postretám s najlepšími ľuďmi, akých poznám na svete.

“Toto všetko formovalo aj jeho pravdivé herectvo, bol predstaviteľom zemitých, chlapských hrdinov. Zomrel v Bratislave po operácii žalúdka, ale pochovaný je v Hybiach. V roku 2006 mu pri príležitosti 75. výročia narodenia odhalili rodáci na jeho rodnom dome pamätnú tabuľu s textom: Hora, ty si môj svet. V tomto dome sa narodil Ivan Rajniak, herec, člen SND, 1931 - 1999.

Majstri pera

Možno nám meno Jakub Grajchman ( 1822-1897) dnes nehovorí veľa, ale je to rozhodne pozoruhodný Hybän, slovenský básnik a dramatik, pedagóg, podporovateľ štúrovského hnutia. Jeho diela boli veľmi obľúbené medzi pospolitým ľudom. Populárne boli najmä jeho balady, veršované povesti a divadelné hry pre ochotníkov. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a Liptovskom Hrádku, kde bol notárom a súdnym radcom. V staršom veku sa vrátil do rodných Hýb. Jeho rodný dom sa v obci zachoval dodnes a je z neho Pamätný dom básnika Jakuba Grajchmana. Na cintoríne je jeho hrob s náhrobníkom.

Hybe dali Slovensku aj ženskú autorku. Hermína Orfanidesová (1853-1916) uzrela svetlo sveta v roku 1853. Bola to slovenská poetka, spisovateľka detskej literatúry a zberateľka ľudových zvykov, piesní a povestí. Vo svojich básňach sa inšpirovala najmä hybským folklórom.

Prekonal svojho otca

Do rodiny mimoriadne sčítaného krajčíra Ondreja Chrobáka sa narodil ako druhé zo štyroch deti syn Dobroslav (1907-1951), ktorý sa preslávil ako spisovateľ, predstaviteľ naturizmu. Dobroslavov otec popri svojej živnosti zároveň pôsobil ako obecný kronikár a založil obecnú knižnicu. V rodine Chrobákovcov sa pre literatúru doslova žilo. Otec vo voľnom čase prekladal ruské, maďarské a nemecké knihy. Zbieral príslovia a porekadlá. Dokonca sám tvoril a publikoval v časopisoch. Jeho syn Dobroslav začal písať už ako študent.

Po vysokoškolských štúdiách na Českom vysokom učení technickom v Prahe sa stal redaktorom  Rádiožurnálu v Československom rozhlase v Bratislave. V roku 1945 sa stal riaditeľom krátkovlnného vysielania na Slovensku a od júla 1947 bol hlavným riaditeľom rozhlasu na Slovensku. V súvislosti s ním sa menej spomína, že od 1943 prednášal vysokofrekvenčnú elektrotechniku a elektroakustiku, externe viedol Ústav vysokofrekvenčnej elektrotechniky na Slov. vysokej škole technickej. Chrobák sa zaslúžil o modernizáciu technického rozhlasového zariadenia a o zavedenie nahrávacích prístrojov. Jeho hlas sa však v rozhlasovom archíve nezachoval. Krátko pred smrťou mu bola udelená profesúra, titul si už nestihol prevziať.

Zomrel predčasne, vo veku 44 rokov po neúspešnej operácii nádoru na mozgu. Pochovaný je v rodnej obci.

Verše o láske, prírode a domove

Ďalší známy spisovateľ z Hýb je básnik Július Lenko (1914-2000). Svoju profesionálnu kariéru po štúdiu slovenčiny a nemčiny začal ako stredoškolský učiteľ v Humennom a Prešove, neskôr pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Pracoval na Povereníctve školstva a kultúry v Bratislave, bol redaktorom vydavateľstva Tatran, kde zotrval až do odchodu do dôchodku.

Prvé básne publikoval už ako stredoškolák. Jeho celoživotnými témami boli domov, príroda, láska, detstvo. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladaniu nemeckej, ruskej a francúzskej poézie. Spoločne s maliarom Jankom Alexym sa zaslúžil o založenie múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Zomrel 18. januára 2000 v Bratislave vo veku 86 rokov. V roku 1985 mu bol udelený titul Národný umelec. Pochovaný je v Bratislave na Ružinovskom cintoríne.

Dal Hybiam zbojníka

Spisovateľ, ktorý azda najviac preslávil Hybe, je Peter Jaroš. Narodil sa 22. januára 1940 ako prvorodený syn v robotníckej rodine. Jeho otec bol murár a matka domáca, ale zato sčítaná a rozhľadená žena. „V Hybiach sa narodilo viacero vynikajúcich umelcov - spisovateľov. Boli to, takpovediac moji predchodcovia, ktorí ma inšpirovali k písaniu a ja som pokračoval v tejto ´hybskej tradícii´“, prezradil spisovateľ. Tému legendárneho Pacha, hybského zbojníka najskôr spracoval v poviedke. Keď si ju prečítal režisér Martin Ťapák, navrhol aby s nej spravili filmový scenár.

Peter Jaroš ďalej v rozhovore spomína: „Pacho Matrtaj z Hýb je vymyslená postava. Hybania nemali svojho zbojníka, a tak som sa rozhodol, že svojim rodákom, a nielen im, jedného vymyslím. Jánošík bol historická, vážna postava, preto sme Pacha urobili tak, aby sa ľudia na ňom zasmiali.“ A že sa to podarilo, dokazuje popularita filmu aj vyše 50 rokov od jeho nakrútenia. Aj ďalší film, nakrútený podľa Jarošovej knihy, patrí do zlatého fondu slovenskej kinematografie. „Tisícročná včela rozpráva o osudoch obyvateľov podtatranského mestečka Hybe na prelome 19. a 20. storočia až do konca 1. svetovej vojny. V popredí stoja osudy troch generácií rodiny Pichandovcov. Myslím si, že je to naozaj moje najrozsiahlejšie dielo.

Musel som prečítať veľa kníh či miestnych novín o tomto období, aby som napríklad vedel, koľko stál chlieb alebo poldeci v krčme. Tri-štyri roky som vysedával v Univerzitnej knižnici, robil si výpisky. Bez toho sa nezaobídete, keď píšete historický román. A potom asi štyri-päť rokov som román písal,“ spomína Peter Jaroš. Okrem týchto dvoch najznámejších diel napísal viac ako dve desiatky románov a noviel, rozhlasové hry, televízne scenáre a knihu pre deti. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstvách, v rozhlase, ako dramaturg vo filmovej tvorbe. Jeho romány, novely a výbery z poviedok vyšli knižne v poľštine, bulharčine, arabčine, ruštine, macedónčine, maďarčine i češtine.

Architekti

Z Hýb pochádzal aj priekopník slovenskej architektúry a urbanizmu Ján Svetlík (1912-1997). Narodil sa v maloroľníckej rodine otcovi Jánovi, za mlada murárovi, a matke Márii. Detstvo prežíval v posledných rokoch monarchie a školské roky v období prvej republiky, pričom vychýrení liptovskí murári a vôbec murárčina rozhodli o jeho ďalšom smerovaní. Najvýraznejšie sa presadil v pamätníkovej tvorbe. Jeho diela sa nachádzajú v rôznych lokalitách Slovenska, ale najmonumentálnejší je  Slavín – pamätník a cintorín sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratislavy a jej okolia.

Ďalším významným architektom bol Jozef Chrobák (1927 – 2015). Prednášal na dnešnej Technickej univerzite vo Zvolene. K jeho najznámejším dielam patrí Vysokoškolský študentský domov Ľ Štúra vo Zvolene, Štátna banka československá, Dom kultúry alebo Administratívna budova S-KNV v Banskej Bystrici.

A ďalší...

Do dejín slovenského športu sa zapísal rodák z Hýb Vojtech Pavelica (1914-1987). Pôsobil v Československej armáde, bol veliteľom vojenskej lyžiarskej hliadky ČSR. Najmä však bol päťnásobný majster Slovenska v lyžovaní, účastník ZOH v St. Moritzi vo Švajčiarsku. 

Z ďalších významných rodákov vyberáme ešte zopár mien. Bartolomej Lányi( 1851–1921) bol právnik, verejný činiteľ, poslanec uhorského snemu, minister spravodlivosti, zborový dozorca. Ondrej Marušiak (1926-2008) pôsobil ako literárny vedec, publicista a prekladateľ, Anna Pivková (1835-1921)

bola prvá predsedníčka Živeny, priekopníčka ženského hnutia a národovkyňa. Rudolf Mrlian (1916-2010),  bol známy ako divadelný teoretik a kritik, pedagóg, publicista, rektor VŠMU. Ďalší rodáci sú maliar Pavol Michalides (1922 -1999), lekári Július Breza a Ján Breza, dramaturg a prekladateľ Slavo Marušiak, režisér Ondrej Rajniak, literárny historik, kritik, publicista Rudolf Brtáň a mnohí ďalší. 

Ešte zopár ďalších mien

Na miestnom cintoríne je pochovaný  herec Slavo Zahradník, ktorý sa narodil v neďalekej Nižnej Boci. Pod hybiansku farnosť patrí aj obec Kráľova Lehota. Odtiaľ pochádzajú herci Ondrej Jariabek, Zora Kolínska, spisovateľka Krista Bendová, akademik Oldrich Benda. Časťou Hybe je aj osada Červený Kút. Tam sa narodil významný uhorský sochár Alojz Štróbl. Bol prvým uhorským sochárom, ktorému sedel ako model cisár František Jozef. Patrí k najvýraznejším postavám stredoeurópskeho sochárstva svojej doby. 

V Hybiach sa nenarodil, ale prežil detstvo Albert Škarvan. Preslávil sa ako spisovateľ, zakladateľ slovenského esperanta, ale najmä priateľ Leva Nikolajeviča Tolstého. Miestni chovajú v hlbokej úcte aj miestneho evanjelického farára, spisovateľa a protifašistického bojovníka Jána Bakossa. 

Po tomto výpočte si aj vy kladiete otázku, ako je možné, že obyčajná liptovská dedina dala svetu toľko velikánov? Starosta Hýb Ing. Karol Pavlíček v tom má jasno: „V Hybiach je silná tradícia vzdelávania. Hybe patrili medzi významnejšie obce na Liptove a už oddávna si obyvatelia cenili školstvo a vzdelanie.

Obec mala v minulosti výsadné postavenie, rozvíjali sa remeslá, obchod aj poľnohospodárstvo. To vytváralo lepšie podmienky na rozvoj talentov.“ A koho zo vzácnych rodákov si cení najviac?  „Ja osobne nechcem nikoho vyzdvihovať, ale veľmi si cením osobný vzťah k pánovi Petrovi Jarošovi, autorovi mnohých literárnych diel. Niekoľkokrát do roka mám tu česť sa s nim stretnúť osobne a vždy sa teším na rozhovory s majstrom.“

Čo dodať  na záver? 

Fascinujúci výpočet na malú liptovskú obec, čo poviete? Aj tento príklad potvrdzuje, že nielen vo veľkomestách sa rodia géniovia. Je úplne jedno, kde sa narodíme, dôležité je, v akom prostredí vyrastáme, kto a čo nás formuje. Všetkých hybianskych slávnych rodákov jednoznačne formovala skvelá výchova a vzor starších generácií. V DNA mali zakódovanú lásku k prírode, úctu k ľuďom a túžbu urobiť niečo užitočné či pekné pre ľudstvo.

Zvyšok Slovenska má byť prečo vďačný tejto nádhernej obci v srdci Liptova. 

Zdroj foto: Obec Hybe, K. Pavlíček, ancn, Slovenská filmová tvorba Koliba