Zakladateľka úspešného internetového portálu Libuša Sabová: Vek nie je brzda, ale kapitál

Od detského sna o televíznej kariére až po budovanie komunity pre tisíce žien – príbeh Libuše Sabovej (72) je dôkazom, že nové začiatky nemajú vekový limit. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa úprimne porozprávala o práci v spravodajstve, turbulentných zmenách po revolúcii, aj o tom, ako sa z novinárky stala vydavateľka a neskôr zakladateľka úspešného portálu. Jej slová sú inšpiráciou pre všetkých, ktorí chcú tvoriť, rásť a žiť naplno aj v seniorskom veku.

Pamätáme si vás ako výraznú tvár Televíznych novín v bývalom Československu. Bola to vysnívaná práca?

Bol to splnený detský sen. Chcela som byť televíznou hlásateľkou. Ako vysokoškoláčka som sa prihlásila na konkurz hlásateliek a zobrali ma do jednej televíznej relácie ako speakerku – sprievodkyňu relácie. Vtedy to ešte neboli moderátorky. Tam si ma všimli šéfovia Televíznych novín, ktoré vtedy potrebovali nové tváre.  Po skončení vysokej školy ma do Slovenskej televízie prijali na pozíciu redaktorky.

Čo pre vás znamenalo byť súčasťou spravodajstva v období Československej televízie?

My sme tú dobu žili. Vyrastali sme v nej, študovali. Keďže som mala na starosti oblasť spotrebného tovaru a obchodu a videla som problémy, porovnávala som veci napríklad  s Rakúskom, lebo rakúsku televíziu sme mali možnosť v Bratislave sledovať, snažila som sa poukazovať na problémy, kritizovať nedostatky. Ale to bol systém plánovaného hospodárstva. Často som chodila napríklad nakrúcať do Závodov 29. augusta v Partizánskom, to bola najväčšia fabrika na výrobu obuvi na Slovensku, ale darmo tam boli vynikajúci dizajnéri, návrhári, ktorí dokázali svojimi návrhmi konkurovať aj na zahraničných výstavách, vedelo sa vyrobiť aj niekoľko špičkových  kusov, sériová výroba bola už len o tom, aby sa uspokojil trh. Teda kvantita prevyšovala kvalitu. Bol to taký boj s vetrenými mlynmi a len sme tušili, že sa musí niečo stať, lebo ľudia boli nespokojní.  

Mali ste vtedy pocit, že robíte prácu, ktorá vás napĺňa, alebo ste už vtedy cítili, že vás čaká ešte niečo iné?

Moderovať spravodajské relácie je mimoriadne náročné. Už vtedy sa táto práca prirovnávala svojou náročnosťou k práci leteckých pilotov, preto prirodzene rozmýšľate o tom, dokedy budete „stačiť s dychom“.  Ale že ma čaká niečo iné – to priniesla až doba.

Po revolúcii ste z televíznej obrazovky zmizli. Bolo to vaše rozhodnutie, alebo životná okolnosť?

To obdobie bolo veľmi rozpačité. Nikto nevedel, čo chce, len to, čo nechce. Hľadali sme sa všetci, nielen v televízii, ale v celej spoločnosti, v súkromí, v práci....skrátka všade. V televízií nastúpila nová generácia. Boli to ambiciózni, šikovní a cieľavedomí ľudia, ale nemali sa od koho učiť. Staré už bolo zlé, a nové ešte nebolo. Ako všade, aj v médiách sa začal boj o pozície. Tí, čo museli ešte čakať na svoju príležitosť, ako keby vyrásť, zrazu boli veľkí a z môjho pohľadu bezohľadne začali kádrovať tých pred nimi. Prirodzená ľudská vlastnosť, Cítili svoju príležitosť a aj sa jej chytili.

Chýbala vám niekedy sláva a pozornosť, ktorú prináša televízia?

Ja som v tom čase žiadnu slávu, ani pozornosť nevnímala. Robila som svoju prácu, ktorá ma bavila, a to mi stačilo.

Čo vás priviedlo k vydávaniu časopisu s detskou módou? To bol pomerne nečakaný krok.

Toto bolo veľmi zaujímavé rozhodnutie. Moja dcéra bola malá a chcela som ju pekne obliekať, tak ako všetky moje rovesníčky, ktoré mali deti. Asi v každej domácnosti bol šijací stroj a hoci sme boli amatérky, vedeli sme si všeličo ušiť.  V obchodoch však bola len šeď. Zháňali sme časopis Burda, bol podpultový. Tak som si povedala, že sa pokúsim dať dokopy niečo podobné ako bola detská Burda. Smelý cieľ, keď sa pustíte ako televízny redaktor do výroby printu, ku ktorému potrebujete nielen veľa fotografií detí v pekných modeloch, ale aj niekoho, kto vyrobí strihovú prílohu. Dodnes nechápem, ako sa mi to podarilo.

Čo ste sa v tomto období o sebe naučili?

Naučila som sa, že som oveľa odvážnejšia a samostatnejšia, než som si myslela. V televízii som bola súčasťou veľkého systému, ale pri vydávaní vlastného časopisu som zistila, že dokážem niesť zodpovednosť za celý projekt – od kreatívy až po biznis. Objavila som v sebe podnikateľský spôsob uvažovania, mentalitu, ktorú som predtým vôbec nepoznala.

Portál Superbabky.sk ste založili tesne pred sedemdesiatkou. Čo bol ten impulz?

Impulzom bolo uvedomenie, že vek nie je brzda, ale kapitál. Tesne pred sedemdesiatkou som cítila obrovskú chuť tvoriť a zdieľať skúsenosti, ktoré som nazbierala. Superbabky vznikli z presvedčenia, že ženy v tomto veku majú čo povedať, čo ponúknuť a čo tvoriť. Chýbal mi priestor, kde by sa ženy v mojom veku cítili pochopené a reprezentované. Keď som ho nenašla, rozhodla som sa ho vytvoriť. Superbabky sú výsledkom mojej túžby spojiť generáciu žien, ktoré nechcú byť odložené na vedľajšiu koľaj

Mali ste vtedy pochybnosti, alebo ste do toho išli s jasnou víziou?

Nebola to pochybnosť, skôr rešpekt. Ale vo vnútri som cítila, že to mám urobiť. Keď človek cíti jasný impulz, pochybnosti sú len šum v pozadí.

Čo bolo na začiatku najťažšie – technológie, budovanie publika alebo niečo iné?

Najťažšie bolo uveriť, že môžem začať niečo nové v čase, keď mnohí už bilancujú. Ale ja som nechcela bilancovať, chcela som tvoriť. A keď som urobila prvý krok, všetko ostatné sa začalo skladať.

Kedy ste si uvedomili, že projekt má skutočne veľký potenciál?

Potenciál som videla veľmi skoro, keď čísla návštevnosti rástli bez reklamy a keď sa ukázalo, že segment aktívnych žien 60+ je obrovský a dlhodobo zanedbaný. Reakcie partnerov aj čitateliek mi potvrdili, že sme trafili presne to miesto, ktoré na trhu chýbalo.

Dnes má váš projekt obrovský zásah a milióny interakcií. Čomu pripisujete jeho úspech?

Úspech pripisujem úprimnosti. Robila som to srdcom, nie ako projekt na efekt. Ženy to vycítili. Videli, že im rozumiem, že som jedna z nich, a že im chcem dať priestor, ktorý si zaslúžia. A keď je niečo robené autenticky, ľudia sa k tomu prirodzene pridajú.

Byť influencerom v zrelom veku je výhoda alebo skôr boj?

Je to skôr výhoda. V zrelom veku už človek vie, kto je, čo chce, a čo nechce. Nemusím sa hrať na trendy, ani na niekoho iného. Autenticita je dnes najväčšia devíza – a tú vám dá až životná skúsenosť.

Oslovuje váš portál aj mladšiu generáciu?

Áno, oslovuje. Mladšie ženy často sledujú Superbabky kvôli inšpirácii – či už v oblasti životného štýlu, zdravia, rodiny alebo medziľudských vzťahov. Zaujíma ich pohľad generácie, ktorá má nadhľad a skúsenosti. A mnohé mi píšu, že sa u nás učia to, čo im doma nestihli povedať mamy či staré mamy. Prekvapilo ma, koľko mladších žien ma sleduje. Píšu mi, že ich baví múdrosť bez mentorovania, humor bez irónie a ženskosť bez pretvárky. Vraj je to pre nich taký pokojný ostrov v rýchlom svete sociálnych sietí.

Ako vyberáte príbehy a osobnosti, ktoré na portáli predstavujete?

Príbehy a osobnosti vyberám podľa toho, či prinášajú hodnotu – či dokážu inšpirovať, povzbudiť alebo otvoriť dôležitú tému. Sledujem autenticitu, odvahu a schopnosť podeliť sa o skúsenosť, ktorá môže pomôcť iným ženám. Nejde o známosť, ale o obsah a posolstvo.

Vaša práca búra stereotypy o veku. Ako vnímate postavenie starších ľudí v dnešnej spoločnosti?

Myslím si, že starší ľudia majú v spoločnosti obrovský potenciál, ktorý sa zatiaľ nevyužíva. Máme skúsenosti, nadhľad, trpezlivosť aj schopnosť vidieť veci v súvislostiach. To sú hodnoty, ktoré dnešný svet veľmi potrebuje. Len ich musíme mať odvahu ponúknuť – a spoločnosť musí mať odvahu ich prijať.

Stalo sa vám, že vás niekto za projekt alebo názory kritizoval? Ako reagujete na negatívne komentáre na sociálnych sieťach?

Za projekt a názory chvála bohu ešte nie, ale naučila som sa, že negatívne komentáre hovoria viac o autorovi než o mne. Ak je v nich niečo, čo mi môže pomôcť, vezmem si to. Ak je to len zloba alebo frustrácia, nechávam to ísť. V mojom veku už viem, že pokoj je vzácny a netreba ho míňať na zbytočnosti

Máte tému, o ktorej by ste na Superbabky.sk nikdy nepublikovali?

Nepublikovala by som nič, čo by zraňovalo, ponižovalo alebo rozdeľovalo. Superbabky sú o spojení, nie o polarizácii. Preto si veľmi strážim, aby obsah bol láskavý, pravdivý a užitočný.

Stretli ste sa osobne s predsudkami, že už je neskoro začínať niečo nové?

Stretla som sa s tým, ale neprekvapilo ma to. Spoločnosť stále žije v predstave, že po určitom veku máme spomaliť. Ja si však myslím, že práve vtedy máme najviac čo ponúknuť. Preto som predsudky brala ako dôkaz, že táto téma je dôležitá a treba o nej hovoriť.

Kde beriete energiu a motiváciu stále tvoriť a posúvať sa ďalej?

Moja energia pramení z toho, že robím niečo, čo ma napĺňa. Keď človek pracuje s vášňou, únava sa mení na radosť. A motiváciu mi dáva vedomie, že aj v zrelom veku môžem rásť, tvoriť a byť užitočná

Vyzeráte skvelo – stretávate sa s otázkami, že ako to robíte?

Áno, stretávam sa s tým často. A vždy sa pousmejem. Tajomstvo je jednoduché – starám sa o seba zvnútra aj zvonka, ale najviac robí pokoj v duši. Keď je človek spokojný, je to vidieť

Máte nejaký tajný recept na vitalitu, alebo je to skôr nastavenie v hlave?

Vitalita podľa mňa začína v hlave. Keď človek verí, že môže rásť, tvoriť a žiť naplno aj v zrelom veku, telo sa tomu prispôsobí. Robím to, čo ma baví, a to je môj najväčší elixír.

Ako vyzerá váš bežný deň dnes?

Ráno energia, cez deň tvorba, večer pokoj. Tak vyzerá môj ideálny deň.

Čo vám prináša najväčšiu radosť v tejto životnej etape?

V tejto životnej etape si najviac vážim pokoj, ktorý mám doma. Môj manžel a dcéra sú pre mňa zdrojom radosti, podpory a humoru. A keď k tomu pridám prácu, ktorá ma baví a napĺňa, mám pocit, že žijem veľmi krásne obdobie.

Máte ešte nejaký nesplnený sen alebo výzvu, do ktorej by ste sa chceli pustiť?

Sny mám stále. Myslím si, že človek prestane starnúť v momente, keď má motiváciu. Chcela by som ešte vytvoriť veľa krásnych vecí, stretnúť zaujímavých ľudí a posúvať hranice toho, čo je v tomto veku možné. A jeden môj sen je aj to, aby sa Superbabky stali miestom, ktoré bude žiť ešte dlho po mne.

Ako by ste jednou vetou zhrnuli svoju životnú filozofiu?

Moja filozofia je jednoduchá: žiť s radosťou, pracovať so srdcom a vážiť si ľudí, ktorí stoja pri mne.

Čo pre vás v praxi znamená veta: Vek je len číslo?

Pre mňa to znamená žiť podľa pocitu, nie podľa tabuľky. Keď mám energiu, tvorím. Keď potrebujem oddych, oddychujem. Vek mi neurčuje tempo, len skúsenosti mi ukazujú smer.

Zdroj foto: als, ancn