Neuveriteľných 56 rokov uplynulo odvtedy, ako sa postavil do futbalovej bránky v zápase s FC Barcelonou a v Pohári víťazov pohárov vtedy dopomohol k víťazstvu Slovana Bratislava 3:2. Slávny brankár a bývalý československý futbalový reprezentant potešil fanúšikov, keď získal cenu, ktorá odmenila jeho férový prístup k spoluhráčom, fanúšikom, aj k svojmu okoliu. Pri tejto príležitosti sa opäť pripomenula aj jeho skvelá kariéra, ktorá už dlho nemá podobne úspešného nasledovníka.
Cesta bývalého slávneho futbalového reprezentanta Alexandra Vencela staršieho do futbalovej brány bola pomerne priamočiara. Sám si na ňu pred časom v rozhlasovej Pyramíde zaspomínal takto: „Bolo to už dávno, ale zabudnúť sa na to nedá. V Šali, na našej základnej škole s krásnym ihriskom, sme vždy cez prestávku hrali futbal. A keďže náš telocvikár nás viedol k športu, mal som k tomu vzťah už ako dieťa. Bližšie som sa k futbalu dostal, keď sme odišli bývať do Diakoviec a vrstovníci ma zavolali zahrať s nimi. A keďže som bol z detí najvyšší, tak ma ihneď poslali do brány.“
Nemý brankár nie je brankár
Za Dimitrovku začal Vencel starší chytať už ako 14-ročný a vďaka výraznému talentu, sa čoskoro stal kráľom futbalového trávnika. Pozíciu v bránke miloval a má na to aj veľa úsmevných spomienok. „Keď som hral za ligový dorast Slovana, tak nás tréneri učili, že nemý brankár nie je brankár, čiže na ihrisku sme na seba aj dosť kričali. Ja som ale najprv starším, skúseným hráčom pritom vykal, občas to teda bolo také úsmevné. Časom sme si ale potykali a musím povedať, že v belasom drese som mal vynikajúcich spoluhráčov. Boli sme tak silne zohratá skupina hráčov, že časom už ani nebolo treba na ihrisku používať hlas,“ zaspomínal si s úsmevom.
Nezabúdajú na nich
Počas Vencelovho účinkovania na Tehelnom poli zažíval slovenský futbal skvelé časy a slávny brankár priznáva, že určite aj vďaka tomu medzi nimi pretrvávajú priateľské vzťahy už celé desaťročia. „Na túto dlhoročnú spoluprácu, či už hráčsku alebo trénerskú, sa predsa nedá zabudnúť. Boli sme mužstvo, ktoré ostalo v pamäti fanúšikov a veľa ľudí nás ešte stále chce vidieť, čiže roky-rokúce chodíme na rôzne akcie a stretávame sa s fanúšikmi. Nezabúdajú na nás,“ prezradil Alexander Vencel starší, ktorý za reprezentáciu hral 25-krát a za okamih svojej kariéry, na ktorý nikdy nezabudne, považuje oblečenie reprezentačného dresu v roku 1962 na majstrovstvách Európy v Rumunsku. „Vyvrcholením mojej kariéry ale bol rok 1970 na majstrovstvách sveta v Mexiku a zápas proti Rumunsku.“
Návštevnosť lámala rekordy
Snom každého malého futbalistu je, aby mu raz tlieskal celý štadión, na Slovensku si však už dlhšie všímame, že v porovnaní s minulosťou divácky záujem o návštevu zápasov klesá. Všimol si to aj Alexander Vencel, ktorý príčiny tohto javu vidí prakticky. Sám však zažil na štadiónoch neuveriteľnú divácku návštevnosť. „Podmienky, ktoré sme vtedy mali, účasti divákov napomohli. Nebolo toľko televízie, programov, zábavy, čiže boli to aj objektívne dôvody. Treba brať do úvahy aj to, že barometrom návštevnosti zápasov, je výkonnosť. Teda to, čo sa hrá na ihrisku a to, čo ľudia vidia na trávniku.“
Kauza tréneri
Alexander Vencel starší si v rozhlasovej pyramíde zaspomínal aj na svoje trénerské pôsobenie, pričom sa nevyhol ani otázke o tom, prečo sa nielen u nás futbaloví tréneri pri neúspechoch tímu vymieňajú. „Žiaľ, je to bežná prax a u nás sa to v poslednej dobe stalo národným športom, aby tréneri dostávali len málo priestoru a ak nie sú výsledky, tak zo dňa na deň odchádzajú, hoci predtým boli velebení. Ale to nie je len u nás. Keď trénerovi nepomôžu hráči, tak trénerský chlebíček je veľmi ťažký,“ prezradil legendárny futbalista.
Futbal stále sleduje
Známy futbalový brankár Alexander Vencel aj vo veku 81 rokov dianie na ihrisku doma aj v zahraničí pozorne sleduje a všíma si taktiku aj výkony hráčov. „Zápasy ale sledujem asi inak, ako bežný fanúšik, aj moji kolegovia sa asi na to pozerajú trocha odbornejšie. Vieme si všimnúť aj drobné chybičky alebo vyzdvihneme aj to, čo si bežný divák možno neuvedomí,“ zamyslel sa s tým, že podmienky vo futbale sa už od jeho najslávnejších čias určite zmenili, ale jedno by malo ostať stále rovnaké. „Nezmenilo sa naše srdce, naša chuť, naša láska k futbalu. Toto nech v nás ostane a nech je čím ďalej tým viac takých hráčov.“
Koho ešte ocenili
Strieborný odznak SOŠV za prínos pre olympijské hnutie a šport získal Samuel Roško, bývalý hádzanársky tréner, riaditeľ odboru športu na Ministerstve školstva SR, dnes generálny sekretár Slovenského paralympijského výboru a od roku 2016 člen kolégia Klubu fair play SOŠV. Diplom Fair Play Vox, ktorý Európske hnutie fair play udeľuje pod záštitou Medzinárodnej asociácie športovej tlače (AIPS) pre zástupcov médií, si zasa prevzali Zuzana Wisterová a Peter Buček za významnú úlohu, ktorú zohrávajú pri smerovaní spoločnosti k správnym hodnotám a pri presadzovaní hodnôt fair play a tolerancie.
Kniha o futbale
Alexander Vencel starší spolu so synom napísal knihu s názvom Brankár, kde nechýba ani inštruktážne video či návod na to, ako správne chytať penalty. Vencel v nej vysvetľuje, že podľa jeho názoru a skúseností, by brankár mal v tejto situácii vyčkať až do posledného možného okamihu.
Kto je Alexander Vencel st.?
Narodil 8. februára 1944 v dnešnom Rumunsku. Futbalovú kariéru odštartoval ako 14-ročný v bratislavskej Dimitrovke. V rokoch 1965 – 1977 hral za Slovan Bratislava a práve so Slovanom sa stal trikrát majstrom Československa (1970, 1974, 1975) a dvakrát získal československý pohár (1968 a 1974). Potom hral ešte dve sezóny za Plastiku Nitra (dnes FC Nitra). Reprezentačnú kariéru odštartoval v kvalifikačnom zápase na MS 1966 proti Rumunsku. Je držiteľom zlatej medaily z majstrovstiev Európy roku 1976, je tiež účastníkom majstrovstiev sveta roku 1970 v Mexiku.
Zdroj foto: profimedia, sošv/samuel galica, ancn, wikipédia, archív slovan bratislava
6
