om človek, ktorý nevie sedieť. Od rána do večera niečo robím. Keď upracem, idem do záhrady. Keď skončím tam, vybavujem papierovačky. Keď si večer sadnem k televízoru, háčkujem alebo robím niečo rukami. Nemám pocit, že by som premárnila jedinú minútu. Okolie ma často chváli, aká som pracovitá. Lenže ja začínam mať pocit, že niečo nie je v poriadku. Keď si chcem len sadnúť a nič nerobiť, cítim nepokoj, výčitky a akoby som strácala čas. Oddych ma skôr znervózňuje ako upokojuje. Dá sa vôbec naučiť oddychovať? Alebo sú niektorí ľudia jednoducho nastavení tak, že musia byť stále v pohybe?
Veľmi veľa ľudí si myslí, že oddych je schopnosť. V skutočnosti je to často pocit bezpečia. Ak človek vyrastal v prostredí, kde bolo potrebné stále niečo robiť, pomáhať, podávať výkon alebo byť užitočný, jeho nervový systém sa môže naučiť, že zastavenie znamená riziko.
Niektorí ľudia nepracujú preto, že chcú. Pracujú preto, že nevedia prestať. Navonok pôsobia výkonne a usilovne, no v skutočnosti ich poháňa vnútorné napätie. Často počúvam vetu: „Keď si sadnem, mám výčitky.“ To je dôležitý signál. Výčitky totiž nevznikajú preto, že človek oddychuje. Vznikajú preto, že jeho mozog si oddych spája s pocitom, že nerobí dosť.
Čo sa deje v nervovom systéme?
Náš nervový systém má jeden hlavný cieľ – udržať nás v bezpečí. Ak bol človek dlhé roky pod tlakom, niesol veľkú zodpovednosť alebo mal pocit, že musí všetko zvládnuť sám, jeho nervový systém sa môže nastaviť do režimu neustálej aktivity. Mozog potom vyhodnotí pohyb, prácu a výkon ako bezpečný stav.
Naopak, zastavenie môže začať vnímať ako niečo neznáme a potenciálne ohrozujúce. Preto sa po pár minútach oddychu objaví nepokoj, nutkanie niečo robiť alebo výčitky svedomia. Nie preto, že by bol človek lenivý alebo neschopný oddychovať, ale preto, že jeho nervový systém ešte nevie zostať v pokoji bez pocitu ohrozenia.
Z pohľadu polyvagálnej teórie hovoríme o tom, že organizmus zostáva dlhodobo v stave mobilizácie – akoby bol stále pripravený konať, riešiť a podávať výkon. Hoci navonok môže pôsobiť pokojne, vo vnútri je neustále v strehu.
Práve preto je regulácia nervového systému jednou z najdôležitejších zručností dnešnej doby. Regulácia neznamená potlačiť emócie ani sa prinútiť nič nerobiť. Znamená postupne učiť mozog a telo, že aj pokoj je bezpečný. To sa deje cez malé každodenné skúsenosti – vedomé dýchanie, pomalú prechádzku bez cieľa, tiché sedenie na terase, pozorovanie prírody alebo rozhovor s človekom, pri ktorom sa cítime prijatí. Takéto chvíle vysielajú nervovému systému správu: „Si v bezpečí. Nemusíš byť stále v pohotovosti.“ Až keď sa nervový systém naučí regulovať, oddych prestane byť nepríjemnou povinnosťou a stane sa prirodzeným zdrojom energie. Oddych preto nie je strata času. Je to spôsob, akým sa obnovuje schopnosť premýšľať, rozhodovať sa, tvoriť a zvládať stres.
Oddych sa dá naučiť
Dobrou správou je, že oddych sa dá učiť. Nie tým, že sa prinútite hodinu ležať na gauči. Začína sa oveľa menšími krokmi. Skúste si na pár minút sadnúť na lavičku bez mobilu. Vypiť kávu bez toho, aby ste popritom niečo robili. Ísť na prechádzku bez cieľa. Len pozorovať okolie a dovoliť si nič nevyrábať.
Spočiatku sa môže objaviť nepokoj. To je normálne. Nie je to dôkaz, že oddych neviete. Je to dôkaz, že sa váš nervový systém učí nový spôsob fungovania.
Pamätajte, že hodnotu človeka neurčuje počet odškrtnutých úloh. Skutočne zdravý život nestojí len na výkone. Stojí aj na schopnosti zastaviť sa, načerpať silu a dovoliť si byť – nielen neustále robiť.
Zdroj foto: Freepik
