Adela Vinczeová o súkromí: Viktor je skvelý otec, kvôli deťom sa vzdal kariéry!

Moderátorka Adela Vinczeová prežila turbulentný rok. Zmenila nielen prácu, ale aj jej rodina sa s príchodom dcérky vyvinula inak. V rozhovore nás pustila do súkromia a prehovorila nielen o manželovi Viktorovi, ale aj o milovaných deťoch.

Adela, máte za sebou rok plný zmien. Niektoré dvere sa zavreli, iné sa otvorili. Ako vnímate s odstupom času zmeny v rámci mediálneho priestoru?

Zmeny v rámci mediálneho priestoru, v ktorom sa pohybujem, vnímam ako prirodzené. Vždy sa snažím s tým, čo sa mi v živote deje, nepretláčať, ale skôr vnímať, kam ma to má posunúť. A potom mám aj pocit, že bezbolestnejšie zapadnem niekam, kam mám, a teda do priestoru, ktorý sa tým celým pohybom vytvorí. A to sa udialo mne. Takže som si veľmi občerstvila a osviežila nejaké priestory a spôsoby svojho fungovania. Z celkového hľadiska je to aj prirodzený vývoj mediálneho priestoru, ktorý súvisí aj so spoločenskou situáciou, takže sa to snažím nejako nehodnotiť.

Relácia Trochu inak s Adelou prešla do online priestoru na YouTube a Herohero, a to pod novým názvom ADELA trochu inak. Ako vnímate túto zmenu oproti pôsobeniu v STVR?

Online priestor nám dáva celkovo viac priestoru. Nemusíme rozhovory strihať. Samozrejme, že ich môžeme nejako skrátiť, ale nemusíme sa držať určitej minutáže. Ak je niekto zaujímavý, nemusíme vyhodiť zaujímavé pasáže, tak ako sme to museli robiť kvôli hodinovej stopáži. Máme viac priestoru si pozvať aj ľudí zo sektorov, ktoré napríklad reklamne alebo mediálne nevyhovovali  vysielateľovi, takže je to teraz slobodnejšie. Ale nie preto, že by sme sa cítili veľmi cenzurovaní. Samozrejme,  nastal moment, kde sme vnímali zásah, kvôli ktorému sme z verejnoprávneho priestoru aj odišli, ale všeobecne je ten online priestor skrátka neobmedzený.

Minule nás prekvapila informácia, že hosťom v relácií ADELA trochu inak platíte aspoň symbolické honoráre. Prečo?

Vždy sme hosťom platili honoráre. Považujem to za istú slušnosť, pretože aj v našom prípade a teraz to platí dvojnásobne, je to aj zárobková činnosť, máme svojich predplatiteľov. Patrí sa to teda zdieľať s ľuďmi, ktorí nám ten obsah tvoria. Aj ja keď idem na nejaké vystúpenie, kde sa pýta vstupné a nie je to charita, alebo sa nezbierajú tie peniaze na nejaký konkrétny účel, tak principiálne si vypýtam hoci aj nízky honorár. Príde mi to fér.

Ako človek celkovo asi nejako zrejem, pracovné príležitosti mi dávajú možnosť zrieť. Neviem, či to ale využívam. Môžem to subjektívne vnímať, že áno. Možno, že niekde vnútorne stagnujem a ani o tom neviem. Nemám asi aktuálne energiu to vyhodnocovať. Ale to, či človek stagnuje alebo robí niečo zle, asi cíti podľa toho, s akou ľahkosťou alebo ťažkosťou sa mu veci robia. A u mňa zatiaľ tá ľahkosť prevažuje. A keď mám pred sebou niečo náročnejšie, tak je to pre mňa asi potrebná výzva, pretože práve vtedy zrejem úplne najviac, lebo tou prekážkou sa učím.

V ADELA trochu inak idete s hosťami v rámci rozhovoru do hĺbky. Ako vnímate každého hosťa? Potrebujete sa na každého z nich nacítiť alebo sa tak psychologicky nastaviť, aby ste boli na jednej vlne?

S každým hosťom by som mala byť na jednej spoločnej vlne. Na jednom type vlny. Nemusí to byť vždy názorová alebo osobnostná rovnaká vlna. Dôležité je, aby sme sa v tom rozhovore vedeli stretnúť, aby nám v tom stretnutí bolo obom dobre, pretože vtedy z toho vylezie to najlepšie. Či už najzábavnejšie, najzaujímavejšie alebo najautentickejšie. Takže áno, minimálne z úvodu je to ľahká psychológia, ktorá je dôležitá. Zvyknem sa naladiť a navnímať ako sa môj respondent cíti, prípadne mu pomôcť, aby sa cítil lepšie.

V rámci programu Milujem Slovensko ste prešli ku konkurencii, reláciu vysiela JOJka každý piatok večer, na druhej strane ste sa v šou stretli so svojím dlhoročným kolegom Sajfom. Ako vnímate túto zmenu oproti spolupráci s Danom Danglom?

Vnímam to ako zmenu, ktorú by som neškálovala. V zmysle horšie, lepšie, je to prirodzene iné. Som veľmi vďačná, že môj kamarátsko – pracovný život sprevádzajú títo dvaja ľudia, ktorých mám veľmi rada, lebo majú niečo spoločné. Sú veľmi slobodní, absurdní a neskutočne zábavní. Som veľmi vďačná za to, že túto moju obľúbenú reláciu som mohla robiť s jedným a teraz s druhým. Takže tým pádom sa cítim rovnako dobre, aj keď, samozrejme, ten výstup je teraz viac „sajfovitý“, tak ako bol predtým viac „danovitý“ (smiech).

Otvorili sa vám aj dvere v českom mediálnom svete, máte na českej stanici vlastnú talkšou s názvom u Adely. Ako vás prijali Česi?

Musím povedať, že sa u našich susedov cítim prijatá - aj čo sa týka štábu a aj ľudí a hostí, s ktorými pracujem. Samozrejme, táto šou je vlastne unikátny pokus v tom, že doteraz som nemala talkšou, kde by boli štyria hostia naraz a je to celkom výzva. Zatiaľ sú pozitívne ohlasy a relácia má dobré čísla, ale nedá sa to nejako predikovať do budúcna. Nevieme nikdy dopredu povedať, ako ktorá zostava zafunguje. Čiže je to vždy momentálna alchýmia. Myslím si, že treba byť vďačný za všetko, čo sa nám tam podarí a čo tam zažiari. Zatiaľ sa cítim byť prijatá a akú to bude mať budúcnosť, zatiaľ naozaj neviem vyhodnotiť.

Ako sa vám pracuje s českými celebritami v rámci talkšou?

S niektorými z nich sa aj poznám, sú naozaj veľmi milí. Novinkou aj pre nich je, že sú zrazu s ďalšími tromi kolegami na jednom gauči a musia interagovať a tak spontánne tvoriť jeden celok. Vyžaduje si to oveľa väčšiu spontánnosť, autentickosť a mentálnu prítomnosť všetkých hostí. Je to výzva pre mňa, aj pre mojich hostí. Snažím sa byť hostiteľom, ktorý dbá na to, aby sa tam každý cítil, čo najlepšie. Čiže táto moja mentálna psychológia je znásobená oproti napríklad relácii Trochu inak tým, že sa vnútorne starám o štyri mentálne stavy mojich hostí (smiech).

Zmeny nastali aj vo vašom súkromí. Viktor sa vzdal lietania. Je to kvôli tomu, aby bol rodine viac nablízku?

Áno, je to kvôli tomu. Keď sa Viktor začal venovať pilotovaniu, tak  samozrejme to nie je cesta, na ktorej hneď potom, ako urobíte licenciu, si môžete vybrať, ako a kde budete koľko lietať. On je vo fáze, kedy by si mal nalietať veľa kilometrov, čo väčšinou robia jeho kolegovia, ktorí ešte  nemajú rodinu. Takže on si síce tento detský sen splnil v rekordnom čase, ale to naplnenie samotnej profesie prišlo neskôr a teraz by musel byť z domu veľmi veľa preč, aby nalietal to, čo treba. Dlhšie to zvažoval, ale teraz to jednoducho nevychádza, takže sa toho aktuálne vzdal, čo ja považujem za veľmi veľký krok.

Do vášho súkromia takisto prišli zmeny. Ako ich aktuálne vnímate? Bolo vždy vaším snom mať veľkú rodinu? 

Myslím si, že sme sa už celkom dobre zabehli a som vďačná, že sme si už našli určitý spôsob fungovania, a že to zvládame bez kontinuálnej pomoci starých rodičov alebo opatrovateliek, ktoré sme nikdy ani nemali. Som šťastná, že vieme byť s deťmi naplno. A vlastne aj v momentoch, ktoré sú únavné si to veľmi užívam. Predtým som celkom nerozumela rodičom, ktorí tvrdili, že mať deti je únavné, ale pritom krásne. Teraz tomu už rozumiem. Mať dve deti je pekné pre nás všetkých. A či bolo mojím snom mať veľkú rodinu? Priznám sa, že ako dieťa som nad tým neuvažovala. Nerozmýšľala som ani nad tým, či budem mať svadbu. Pamätám si však, že keď som bola malá, tak som občas mala také výjavy, že raz budem šoférovať auto a budem dávať vzadu dieťa do sedačky. No nepamätám si počet detí a ani to akú som z toho mala emóciu. Len som to považovala za prirodzené, že sa to raz stane.

Kto vám v prípade pracovnej zaneprázdnenosti najviac s deťmi pomáha?

Určite sú to moji rodičia a svokrovci. Ale je to vždy o dohode, aby aj im to vyhovovalo a aby to nebolo priveľmi často. Malú im nedávame zatiaľ vôbec a Maxíka dávame postrážiť väčšinou, keď to starým rodičom vyhovuje a chcú to a chce to aj Maxík. Nechceme však, aby boli pod tlakom a chceme, aby to bola radosť pre Maxíka, aj pre starých rodičov. Tým, že moji rodičia bývajú blízko, tak väčšinou je to otázkou spontánnej dohody a rýchlej operatívy.

Ako ste stotožnená s tým, že vám teraz môžu ľudia nakúkať do kočíka?

Mám pocit, že ľudia sú v tomto smere opatrní. Ešte som nestretla asi nikoho, kto by sa len tak nahrnul a drzo mi pozeral do kočíka. Rozumiem tomu, že sú ľudia zvedaví. A keď do kočíka pozerajú napríklad naši susedia na ulici, ktorých poznám roky, je to úplne v poriadku. A dokonca sú takí, že až keď im poviem, veď sa pokojne pozrite, tak to radi prijmú, ale nehrnú sa do toho. Myslím si, že ľudia majú v tomto smere takú základnú slušnosť.

Viktor je veľmi starostlivý. Myslí na množstvo vecí, čo sa týka našej domácnosti, detí a organizácie všetkého. Imponuje mi, že je to človek, ktorý dodržiava pravidlá a tým pádom viem, že je fér a to je niečo, na čo sa človek môže v živote naozaj spoľahnúť. Ukázalo sa to aj v mnohých jeho konaniach, aj keď ho to stálo veľa a to je to, čo mi na ňom imponuje. Aj keď mu môže byť niekedy ťažko, napriek tomu všetkému neprepadá nejakým frustráciám a je pre nás veľkou oporou a to považujem za veľmi chlapské. Navyše s ním je veľká zábava a vie mi byť najlepším kamarátom, s ktorým sa viem o všetkom porozprávať bez nejakej hystérie. Obaja sme schopní si veci pomenovať a v tom je Viktor úžasný. Vie si priznať chybu a aj sa ospravedlniť. Zbytočne nevenuje pozornosť negatívnym aspektom a ani ich nevyhľadáva.

Nie je vám občas ľúto, že sa Viktor vzdal mediálnej kariéry?

Veľa sme sa rozprávali o jeho pokračovaní v mediálnej sfére. Niekedy si myslím, že svoje kvality vyhodnocuje zbytočne prísne. Zároveň ho mediálny svet už ani tak veľmi neláka. To, čo ho najviac napĺňalo, bolo lietanie. Takže mne je skôr ľúto, že sa musel vzdať tohto svojho sna. Verím však, že sa mu to do života ešte niekedy vráti. A teraz som rada, že ho napĺňa otcovstvo, pretože je v tom skvelý.

Zdroj foto: Katarína Šlesar, Tv JOJ, ancn, TV Markíza