Spoznáte ho podľa červeného nosa, bieleho plášťa… a smiechu, ktorý sa nedá prehliadnuť. V nemocniciach ho deti volajú Dodo Cikaj a pre mnohé z nich je viac než len klaun. Hosťom Dalila šou Petry Bernasovskej bude umelecký riaditeľ združenia Červený nos Clowndoctors, Pavel Mihaľák. Muž, ktorý chcel byť pilotom, no namiesto lietania si vybral oveľa náročnejšiu misiu – rozdávať radosť tam, kde jej je najmenej.
Petra: Máte krásny umelecký pseudonym - Dodo Cikaj. Teraz s pravdou von: prečo Cikaj? A prečo Dodo?
Pavel: Klaun by si mal svoje meno zaslúžiť – podobne ako indiáni, skutkami. A ten môj bol naozaj klaunský. Boli sme na výberovom workshope, už si presne nepamätám, ktoré to bolo kolo, ale vyberal nás ešte Gary Edwards, náš zakladateľ. Bol veľmi prísny na prestávky – tri minúty a dosť. Buď si išiel fajčiť, alebo na toaletu.
Ja som išiel na toaletu. A keď sme tam boli, Gary už hlásil koniec prestávky. Kolega bol úplne vystresovaný, že musí byť všetko presne načas, tak sa zakoktal a hovorí: „Do ..do... do… docikaj a, poď!“
A z toho vzniklo moje meno – Dodo Cikaj.
Petra: Deti sa v stresujúcom prostredí nemocnice aspoň trošku usmejú, uvoľnia. Ale sú aj také, ktoré sa klaunov boja? Mali ste takú skúsenosť, že sa deti rozplakali?
Pavel: Áno. V začiatkoch sa s tým človek hrá. Jedna z dôležitých vecí je napríklad to, že my vždy klopeme na dvere a pýtame si povolenie vojsť. Z psychologického hľadiska je to pre deti veľmi silné, pretože sme často jediní, kto to robí. Sestra či lekár jednoducho musia vojsť – je to ich práca. My rešpektujeme aj odmietnutie. A to posilňuje ľudskú integritu – že aj v intímnej, zraniteľnej situácii má človek právo povedať „nie“.
Samozrejme, klaun sa snaží nájsť cestu – keď ho vyhodíte dverami, možno skúsi okno. Ale ak je to jasné „nie“, tak nepríde.
Rozdiel medzi hercom a klaunom je v tom, že klaun potrebuje diváka ako partnera. Bez diváka neexistuje. Herec môže hrať aj bez publika – napríklad pred kamerou alebo na skúške. Klaun nie.
Petra: S organizáciou Červené nosy ste pomáhali aj v zahraničí. Dostali ste sa aj do Kamerunu. Aké to tam bolo?
Pavel: Mali sme obavy, či budú ľudia rozumieť červenému nosu ako takému. Rôzne kultúry totiž vnímajú humor odlišne. Bola to aj naša neskúsenosť – rozmýšľali sme, akú šou pripraviť, aby to pochopili. Nakoniec sa stalo niečo úplne iné.
Moja batožina s klaunským kostýmom sa stratila a cestovala niekde po Severnej Amerike, zatiaľ čo ja som išiel z Európy až k rovníku. Mal som jedny spodky, jedny nohavice, jedny topánky a jedno už poriadne „voňavé“ tričko. Cestoval som z Bratislavy do Viedne, potom do Bruselu, do Ženevy, kde sme mali brífing s Lekármi bez hraníc, a odtiaľ do Yaoundé – hlavného mesta Kamerunu. Z Yaoundé sme sa džípmi presúvali do Akonolingy. Cesta bola síce krátka, ale trvala nekonečne dlho, lebo cesty boli v katastrofálnom stave. Viete si predstaviť, ako som voňal.
Chceli sme odohrať našu šou, ale nedalo sa. Naučili sme sa aspoň základ – ako sa povie „dobré ráno“. Tam sa to hovorí „bom bom goge“ a odpovedá sa „mgogem bom“.
Pozdravili sme sa – a oni sa začali neskutočne smiať. Obrovský smiech. My sme nechápali, čo sa deje, až nám vysvetlili, že naša výslovnosť bola úplne mimo. A tak namiesto plánovanej hodinovej šou sme sa dve hodiny smiali na tom, ako sa správne povie „dobré ráno“.
Zdroj foto: ancn
