Dušan Gabáni oslavuje 80 rokov a hrdo vyhlasuje: Som asi najstarší slúžiaci moderátor

Najviac túžil po kariére televízneho športového komentátora a s mikrofónom v ruke prežil väčšinu života. Dušan Gabáni nie je len moderátorskou legendou, ale aj vášnivým športovcom. Respektíve bol, kým ho pred dvoma rokmi nezradilo srdce a doslova neušiel hrobárovi z lopaty. Našťastie zo zdravotných problémov vyviazol a 6. júna oslavuje 80 rokov. Z toho 55 rokov zasvätil športovej tematike a komentoval približne 1500 prenosov a záznamov. V roku 2011 ho ako prvého pracovníka Slovenskej televízie uviedli do Siene slávy OTO (Osobnosť televíznej obrazovky).

Oslavujete krásne jubileum. Máte nejaký nesplnený sen?

Ani veľmi nie, pretože mne sa sen naplnil. Robil som prácu, ktorú milujem a ktorú som chcel vždy robiť. Pochodil som celý svet, bol som na ôsmich olympiádach, na štyroch majstrovstvách sveta vo futbale, a to priamo na štadiónoch. Mám skvelú rodinu, a hlavne -  športová kariéra sa mi splnila, tak už neviem, čo by som si mohol ešte želať. Som rád, že sa všetky deti v živote uplatnili a že sa im darí, som na ne hrdý.

Aký darček k narodeninám by vám urobil najväčšiu radosť?

Len zdravie. To je najkrajší darček a to jediné, čo potrebujem. Chcel by som zdravie pre seba a celú moju rodinu. Som rád, keď majú deti radosť zo života a sú spokojné.

A čo vlastne robia?

Najstaršia Patrícia žije v Rakúsku, má tam kaviarničku, po čom vždy túžila. Nie je to ďaleko od Bratislavy, takže aj sa tam zájdeme pozrieť. Druhá dcéra Barbora pracuje v reklamnej agentúre. Je veľmi šikovná, takže sa tam uchytila. No a Mišo robí v banke, je zdatný v počítačoch a robí to, čomu rozumie, čo ho baví. A to je v živote najdôležitejšie. Každý by mal robiť to, čo ho najviac baví a čo mu prináša radosť. Neviem si predstaviť, že by som nasilu išiel do nejakej roboty a každý deň by som čakal, kedy padne a ide sa domov.

Neprekážalo manželke, že najväčší pracovný nápor ste mali cez víkendy?

Nie, lebo ona má tiež športového ducha. Študovala na FTVŠ ako ja, jej spolužiakom bol Václav Nedomanský, ktorý neskôr išiel hrať do zámoria. Takže mala pre mňa pochopenie, za čo sa musím ešte raz celej rodine poďakovať. Aj keď sem-tam mi dcéry povedia, že som ich veľmi nekočíkoval, pretože som stále niekde bol.

Máte ešte nejaké plány?

Ani veľmi nie. Určite si chcem ešte trošku pinknúť tenis. Lyžovať som už prestal veľmi dávno, pretože som mal problémy s krížami. Len aby mi zdravie držalo, aj moji najbližší aby boli šťastní a hlavne zdraví, pretože všetko iné okrem zdravia sa dá vybaviť.

A ako sa vám darí? Lebo pred dvoma rokmi ste takmer ušli hrobárovi z lopaty.

Veru ušiel… Fakt je ten, že som mal trikrát veľké šťastie. Keby som ho nemal, tak už by sme teraz spolu nehovorili. Dostal som infarkt, keď som hral tenis. Zrazu som odpadol, snažili sa ma nejako oživiť, no masáž srdca vôbec nepomáhala. Ale našťastie v klube mali defibrilátor a druhý elektrošok zabral. Pri takýchto problémoch je každá minúta dôležitá. Našťastie tam bol tréner, ktorý vedel narábať s defibrilátorom a riadil záchrannú akciu. Keď prišla sanitka, ešte tam asi 15 minút stála, všetci sa čudovali, či nemá benzín alebo čo, ale potom mi povedali, že v aute ma museli znova oživovať. Bol to ťažký infarkt. Niekoho preplieskajú na kurte a v nemocnici je len pár dní. No ja som dva dni o sebe vôbec nevedel a ležal som v nemocnici päť týždňov, kým ma z toho dostali. Zistili aj, že mám nedomykavú chlopňu a arytmiu, a aj ma chceli hneď operovať. Ale keď videli, v akom zlom stave som, a najmä fyzickom, tak ma na dva mesiace poslali domov a až prvého októbra ma operovali, vymenili mi chlopňu, upravili arytmiu a asi po týždni som išiel domov. Mnohí hovoria, že keď ste už takpovediac na druhom brehu, tak sa vám premietne celý život. Ale mne sa nič také nedialo. Ja mám absolútny výpadok pamäte. Mám len pocit, že som na tom druhom brehu naozaj bol.

Ako sa aktuálne zdravotne cítite?

Ďakujem, teraz sa cítim dobre. Bol som aj na liečení, chodím na prechádzky, trošku cvičím, občas si idem zaplávať. Najväčší problém mám s nohami, mám ich ťažké a slabé, ale robím čo sa dá. Lekári mi tiež vraveli, že aj keď mám srdce opravené, už to nikdy nebude ako predtým. Chcel by som ešte hrať tenis, ale najprv sa musím dostať do formy. Zatiaľ som si bol len tak o stenu zapinkať, ale na kurte som ešte nehral. Mám slabú kondíciu, takže musím postupne trénovať. Keď sa budem cítiť pri väčšej sile, chcel by som si aspoň párkrát zahrať, aby som mohol vnukovi povedať, že ešte v 80-ke som hral tenis.  Aj do televízie chodím asi dvakrát za mesiac urobiť debaty, takže som asi najstarší slúžiaci moderátor. Do konca roka by som to ešte chcel potiahnuť a potom definitívne skončím a budem sa venovať len mojim záľubám.

Keď dnes pozeráte šport v televízii ako divák, dokážete si zápas užiť alebo podvedome v duchu stále komentujete a hľadáte chyby?

Ja som bol odmalička športovec. Ako som spomínal, tenis hrám dodnes, ale v mladosti som hrával futbal za Slovan za juniorov, ale na vojne som si zranil chrbát a musel som s futbalom skončiť… Takže jasné, že keď sa dívam, vidím, ako a kde robia chyby, ale to vidí aj divák, ktorý športu trošku rozumie. Šport sa dostal na úžasnú úroveň. Veľmi sa zvýšila fyzická pripravenosť. Športovci veľmi veľa trénujú, dvojfázovo aj viac. Jedinou pliagou sú anaboliká a doping, ktorý robí šarapatu najmä v individuálnych športoch. Nedá sa tomu úplne zabrániť, lebo šport ovládli peniaze, je to biznis. Už to nie je ako kedysi.

Stratil podľa vás šport niečo zo svojho pôvodného čara práve kvôli veľkým peniazom?

Každý sa snaží dosiahnuť víťazstvo. Výsledok prináša nielen popularitu, ale aj peniaze. Športový duch zostane vždy, profesionálni športovci vedia, že aj súper je profesionál, že je to jeho zamestnanie a nemôžu ho zranením vyradiť z hry. Voľakedy bolo možno viac radosti zo športu, ale aj dnes sa tešia z každého gólu či setu, ktorý vyhrajú. Tá radosť tu stále je, ale šport viac ovládli peniaze a nie vždy v pozitívnom zmysle slova.

Ste najdlhšie pôsobiacim športovým televíznym redaktorom, komentátorom na Slovensku. Čo vás na vašej práci najviac priťahovalo a fascinovalo?

Že ma to baví. Ja som to chcel robiť už od nejakej 8. triedy, bol to môj sen, ktorý sa mi splnil. V športe sa raz vyhrá, raz prehrá, raz sú remízy. Bavilo ma to napätie. Bavilo ma, že každý deň je iný a vždy niečo nové prinesie.

Ako ste sa vlastne dostali pred kameru a mikrofón? Pamätáte si prvé okamihy?

Po skončení štúdia telesnej výchovy a zemepisu na FTVŠ som asi dva roky učil na gymnáziu, chcel som si to vyskúšať. Keď som si všimol, že v STV pracuje o rok starší spolužiak ako externista, tak som prejavil záujem. Telefón mi zdvihol Karol Polák, to číslo 335292 si pamätám dodnes, a keď sa mu niekto pozdával, tak mu dal šancu. Aj ja som ju dostal, zaradili ma medzi externistov, ktorí väčšinou chodili robiť reportáže z futbalu, hokeja, gymnastiky, lyžovania, zo všetkého, čo sa práve dialo. No a keď sa po roku uvoľnilo miesto, tak som 1. februára 1972 nastúpil do interného stavu.

Spomenuli ste, že vám zdvihol telefón Karol Polák. Boli ste potom kamaráti alebo skôr rivali?

Veľká rivalita medzi komentátormi nebola. Každý hral na vlastné triko, mali sme rozdelené športy, niekto robil futbal, niekto hokej, niekto stolný tenis, niekto lyžovanie... tých športov je veľa a nás redaktorov tam zas toľko nebolo. Každý sa snažil podať najlepší výkon v tom svojom športe, takže nejaké veľké kamarátstva či veľká rivalita tam nebola.

Spomínate si ešte na vašu prvú reportáž?

Pamätám si veľmi dobre. Bola zo šachového turnaja dopravných podnikov z Prahy, Bratislavy, Brna a Košíc. Hralo sa v Dome lodníkov, ktorý už neexistuje a dali mi skúseného kameramana, ktorý ma mal ako mladého redaktora na starosti. Prišli sme do obrovskej haly, kde bolo asi 40-50 šachovníc a také ticho, že ani lístok by nebolo počuť spadnúť. A on v snahe mi pomôcť prišiel do stredu miestnosti a všetkým nahlas povedal, že sme z televízie a „tuto mladý urobí reportáž a rozhovory s tými, ktorí hrali na všetkých ročníkoch turnaja.“ Najradšej by som bol od hanby utiekol, ale postavilo sa niekoľko šachistov, tak som tie rozhovory spravil. Šéfovia boli spokojní, reportáže pribúdali a po čase ma odskúšali aj v prenosoch. Vlastne som bol prvý komentátor v celom Československu, ktorý bol absolventom FTVŠ. Dali mi teda šancu a prvý prenos som robil začiatkom júna 1973, prvý zahraničný o necelý rok neskôr z Göteborgu, kde boli halové majstrovstvá Európy v atletike. V hale Scandinavium, kde v roku 2002 slovenskí hokejisti získali zlato.

A ako prebiehala príprava na zápas v dobe bez internetu a moderných technológií?

Každý si robil prípravu sám. Oproti českým kolegom sme mali výhodu, že sme mohli sledovať šport na viedenskej televízii a všeličo sme pochytili. Chodievali sme aj na tréningy, rozprávali sa s trénermi a hráčmi, mali sme denný kontakt so športovým dianím. Popravde to komentovanie bolo ľahšie ako príprava. Ja som si robil poznámky do karisbloku, kde som mal mená všetkých atlétov zoradených podľa disciplín a informácie o tých najúspešnejších športovcoch. A mali sme aj pomocníkov, ktorí nám na tvrdých doskách ukazovali výsledky, mená, čísla pokusov povedzme pri skoku do výšky, bolo to oveľa zložitejšie ako dnes. Teraz má každý vytlačené štartovné listiny aj s menami, úspechmi jednotlivých športovcov, počtom získaných medailí, rekordov, proste všetky základné informácie. Internet je tiež veľkým pomocníkom. Na druhej strane my sme na všetky podujatia chodievali. No dnes televízie okrem Olympiád či Majstrovstiev sveta alebo iných významných podujatí robia prenosy zo štúdia, kde komentátor nezažije tú atmosféru, nie je súčasťou diania, nestretne sa s kolegami, s ktorými sme si my voľakedy vymieňali skúsenosti. My sme im povedali pikošky a zaujímavosti o našich atlétoch, oni nám povedali o Nemcoch, Talianoch a tak. Čiže v tomto je to zase ťažšie.

Spomeniete si na svoj najväčší prešľap alebo prúsery kolegov, na ktorých sa dodnes smejete?

Každému sa niečo pritrafilo. Kolegovi sa stalo, že dostal zostavy hráčov a omylom prehodili čísla, vymenili šestku s osmičkou a on v kvalifikačnom reprezentačnom zápase celý prvý polčas komentoval naopak ich mená. Ďalší kolega, nebudem menovať, aj keď už nežije, veľmi nerozumel vodnému pólu a komentoval slovami, že „už o chvíľu sa začne zápas, plavci vodnopólisti sú už v bazéne a čakáme, kedy do vody skočia aj rozhodcovia...“ To bola veľká chyba, po ktorej už myslím ani nerobil... čiže každý máme niečo na konte a určite aj mne sa stalo všeličo... to sa jednoducho stane, pretože tak ako hokejisti dajú sem-tam zlú prihrávku, rovnako sa to udeje aj v komentovaní, že človek informáciu buď povie zlú alebo ju povie inak, než by mal.

Mali ste nejaký rituál predtým než sa zaplo červené svetlo?

Rituál ani nie. Voľakedy sa všetko vysielalo naživo a keď sa zapne červené svetielko na kamere alebo v štúdiu, tak viete, že vysielate. Ale keď som prvýkrát vysielal ja, tak sa pokazilo a ja som čakal a čakal. Z réžie mi vtedy zakričali - už začni. Nepamätám si, čo všetko som v tom strese narozprával, ale nevyhodili ma (smiech). Občas buchlo svetlo v reflektore a to bola riadna šupa… alebo sa človek obráti na inú kameru ako má. Všeličo sa stalo, aj tréma zohráva svoju úlohu. Najdôležitejšia je koncentrácia, s ostatným si potom človek dokáže poradiť.

Ktorá športová osobnosť na vás počas osobného rozhovoru urobila najväčší dojem?

Urobil som veľmi veľa rozhovorov nielen s našimi športovcami. S najlepšími olympijskými víťazmi, atlétmi a tak ďalej. Možno by som dal na prvé miesto Stana Mikitu. Prvý Slovák, ktorý vyhral Stanley cup, keď bol v NHL. Už nežije, ale keď mal Slovan výročie založenia klubu, pozvali významných hokejistov zo zahraničia a bol tu v Bratislave aj Mikita. Privítal som ho v štúdiu s tým, že by mali zaznieť fanfáry, ale on bol veľmi skromný a vtipný, rozprával zážitky, takže možno toto bol najvzácnejší hosť. A v relácii Bez dresu som spravil asi 200-300 rozhovorov, za všetkých spomeniem Ivana Lendla, Martinu Hingisovú, rakúskeho svetového tenistu Thomasa Mustera, množstvo olympijských víťazov. Je dôležité, aby ľudia videli športovcov nielen v prilbe na hokejovom zápase či s raketou na kurte, ale aj civilne. Nie každý bol výrečný. Mnohí v štúdiu neboli takí sebaistí ako na ihrisku, ale niektorí vedeli rozprávať úžasne. Keď som robil rozhovor s Jožkom Venglošom, tak som po položení otázky mohol ísť na kávu, vrátiť sa a on by ešte stále rozprával. S mnohými hodinový rozhovor nebol problém, ale boli aj také debaty, kedy som z hodiny musel ja hovoriť 40 minút. Bolo to naživo a nič iné mi neostávalo...

Nie je vám trošku ľúto, že vaše tri deti sa nevybrali športovou cestou?

Nie je mi ľúto, pretože som ich všetky naučil plávať, lyžovať, pričuchli k viacerým športom. Viedol som ich k pohybu, ale nikdy som ich k ničomu nenútil nasilu, aj dnes športujú rekreačne. Ale máme jediného vnuka, ktorý sa venuje tenisu, plávaniu, bicyklovaniu, ale dodnes hrá futbal za klub Slovan v Moste pri Bratislave, kde kedysi hrával známy futbalista a tréner Martin Ševela. Oliver má 22 rokov a už aj pracuje, ale stále aktívne hráva futbal. Minule mi aj poslal cez whatsapp pekný gól, tak som ho pochválil… Vždy treba pochváliť, keď sa niečo podarí.

Zdroj foto: ancn, adg