Fotografka Ingrid Littmannová z jojkárskej šou: Pomáha deťom v Tanzánii

Svadby sprevádzajú Ingrid Littmannovú už viac ako dve desaťročia. Za ten čas zažila množstvo romantických aj poriadne kurióznych momentov, fotografovala známe tváre na ľadovci, v Las Vegas či Benátkach a dnes pomáha plniť sny nevestám v jojkárskej šou Vezmeš si ma?, ktorá štartuje v sobotu 26. septembra. Otvorene však priznáva, že pracovné tempo si vybralo svoju daň a minulý rok si prešla syndrómom vyhorenia. Dnes sa učí viac oddychovať a energiu venuje aj svojmu ďalšiemu veľkému snu – pomoci deťom a rodinám v Tanzánii.

Svadbám sa venujete dlhé roky. Pamätáte si ešte na svoju úplne prvú svadbu?

Áno, pamätám si ju veľmi dobre, najmä preto, že môj manžel bol z výsledku úplne zhrozený. Práve on ma totiž učil fotografovať. Chcela som vytvoriť umelecký záber – detail nevesty s kyticou v ruke. Výsledkom však bola fotografia, na ktorej mala nevesta odrezanú hlavu aj nohy. Keď to môj manžel uvidel, povedal, že je to absolútne neprofesionálne a škaredé. Dodnes mi táto jeho reakcia utkvela v pamäti. (smiech)

Ako sa z vás stala televízna plánovačka svadieb v jojkárskej reality šou Vezmeš si ma?

Produkcia si ma našla na internete. Dlhé roky sa venujem organizácii svadobných výstav, mám množstvo kontaktov aj skúseností zo svadobného prostredia, a tak ma oslovili na spoluprácu. Pôvodne som mala zabezpečovať najmä dodávateľov a vhodné lokácie, no napokon sa moja úloha rozšírila a diváci ma môžu vidieť aj priamo na obrazovke.

Ako ste sa dostali k svadbám?

Vyštudovala som prírodné vedy, konkrétne botaniku. Neskôr som sa zoznámila so svojím manželom Martinom, ktorý pracoval ako kameraman a fotograf. Keďže často chodil služobne na rôzne podujatia a ja som s ním chcela tráviť viac času, napadlo mi, že by som ho mohla sprevádzať ako fotografka. Postupne ma teda začal zasväcovať do tohto remesla. Naše začiatky boli spoločné – on nakrúcal a ja som fotografovala. Chodili sme na najrôznejšie akcie, od svadieb a plesov až po husacie slávnosti či dni otvorených dverí. Pred približne dvadsiatimi rokmi zažívali svadby obrovský boom a bežne sme na nich pracovali od štvrtka až do nedele.

Zažili ste množstvo svadieb. Ktorá vám zostala v pamäti tým, že bola krásna, nezvyčajná alebo komplikovaná?

Bolo ich viacero, najmä v Rakúsku, kde sme sa stretávali aj s naozaj netradičnými svadbami. Zažili sme napríklad hostinu v garáži, mladomanželov, ktorých viezli na hasičskom aute s gaučom, či svadobný pár, ktorý po obrade na radnici zišiel medzi hostí na vysokej zdvíhacej plošine. Zaujímavá bola aj zdvojená svadba dvojičiek. Dodnes si pamätám aj svadbu, na ktorej ženích vopred jasne povedal, že si neželá únos nevesty. Napriek tomu ju hostia uniesli. Keď sa o tom dozvedel, odmietol ju ísť hľadať a vyhlásil, že svadba sa končí. Nakoniec sme ho s manželom museli presviedčať, aby sa upokojil a predsa len po nevestu išiel. V tej chvíli sme už neboli len fotografi a kameramani, ale chvíľami aj psychológovia. (smiech)

Veľkou výzvou pre vás boli aj svadby vo Francúzsku a Chorvátsku.

Na tú chorvátsku si spomínam dodnes najmä vďaka kňazovi. Keď vošiel do kostola, hneď na úvod povedal: „Toto je svadba, takže sa všetci budeme smiať, nie plakať!“ Potom vzal gitaru a začal hrať veselú pesničku. V tej chvíli bolo jasné, že toto nebude úplne tradičný obrad. Veľmi rada spomínam aj na svadobné fotenia pre časopis Wedding Day, ktorý sme s manželom vydávali približne tri roky. Vychádzal štvrťročne a pri každom čísle sme sa snažili pripraviť titulnú fotografiu so známou osobnosťou na netradičnom mieste. Tak vznikli napríklad svadobné fotografie Eriky Barkolovej v Las Vegas aj na ľadovci v Kaprune. Lenku Šóošovú sme fotografovali na plachetnici na Neziderskom jazere, Zuzku Mauréry v nádherných priestoroch kaštieľa a veľmi pekné zábery vznikli aj v Benátkach, kde sme fotili moderátorský pár Máriu Pietrovú a Michala Slaničku. Tanečníčku Mirku Kosorínovú sme zase fotografovali v krásnych kulisách Viedne. Bolo to obdobie plné kreativity, cestovania a nápadov a dodnes naň spomínam veľmi rada.

Akí sú Slováci pri plánovaní svadieb? Sú odvážni a originálni alebo skôr tradiční?

Skôr tradiční, čo ma trochu mrzí. Aj v relácii by sme radi ukázali viac netradičných svadieb, no vždy musíme vychádzať predovšetkým z predstáv samotnej nevesty. Väčšina z nich stále túži po klasickej princeznovskej svadbe – biele ruže, jemná ružová výzdoba, elegantné dekorácie a romantická atmosféra. Objavia sa však aj odvážnejšie predstavy. Mali sme napríklad nevesty, ktoré snívali o svadbe v štýle ságy Twilight či Hry o tróny. Takých je však stále pomerne málo. Osobne by som bola rada, keby sme divákom mohli ukázať, že aj na Slovensku sa dá pripraviť originálna svadba v netradičnom prostredí, s odvážnejším konceptom a atmosférou, na ktorú sa nezabúda.

Aká bola vaša svadba?

Naša svadba bola komorná. Na obrad a hostinu sme pozvali najbližšiu rodinu, neskôr sa pridali kamaráti a celé sme to poňali skôr ako uvoľnenú párty. Veľmi sme si ju užili a verím, že rovnako spokojní boli aj naši hostia. Vzali sme sa v roku 2003 a našu vlastnú svadbu sme doslova vtesnali medzi dve pracovné. Vo štvrtok sme jednu fotografovali, v piatok bola naša a v sobotu sme už išli na ďalšiu. Pôvodne sme ju nechceli prijať, no nevesta nás tak milo prosila a sľubovala, že sa o nás bude starať a variť nám kávu, až sme napokon nedokázali odmietnuť. Neskôr sme to trochu oľutovali, pretože sme boli úplne vyčerpaní. (smiech)

Keďže celý pracovný život riešite svadby, kvety, výzdobu a fotografie, čo je pre vás skutočným oddychom?

Najlepšie si oddýchnem pri prechádzkach v prírode, na bicykli, pri crossfite alebo pri spoločných aktivitách s kamarátmi. Chodíme spolu cvičiť, hrávať bowling, otužovať sa či na vedomostné kvízy. Práve vtedy dokážem úplne vypnúť. O práci ani o svadbách sa nerozprávame, riešime úplne iné veci a ja si pri tom naozaj oddýchnem.

Aká ste mimo práce? Čo máte rada, keď práve neriešite pracovné povinnosti?

Kým boli deti menšie, väčšinu voľného času som prirodzene venovala rodine. Dnes sú už samostatnejšie, a tak sa snažím viac myslieť aj na seba a venovať sa tomu, čo ma baví – športu, pohybu, stretávaniu s priateľmi a cestovaniu. Počas pandémie sme si s manželom uvedomili, že sme dovtedy žili takmer bez voľných víkendov a vlastne aj bez bežného spoločenského života. Cez víkendy sme pracovali na svadbách práve vtedy, keď ostatní organizovali grilovačky, opekačky či stretnutia s priateľmi. Cez týždeň boli zase všetci kamaráti v práci. Až pandémia nám ukázala, aké príjemné je mať voľný víkend, stretnúť sa s rodinou a priateľmi a užiť si čas aj inak než pracovne. Vtedy sme sa rozhodli zmeniť svoj pracovný aj súkromný život. Začali sme prijímať menej svadieb a rozbehli aj ďalšie podnikateľské aktivity, aby sme mali viac priestoru pre seba, rodinu a priateľov.

 Vraj ste sa zamilovali do Afriky…

V poslednom období aj viac cestujem. Mojou srdcovou záležitosťou je Tanzánia, kde rozbieham jeden podnikateľský projekt pod Kilimandžárom a zároveň sa v rámci svojich možností snažím pomáhať miestnym ľuďom a komunite v jednej menšej dedine Myombo. Aktuálne mi beží dobročinná kampaň na Donio.sk s názvom „Vybudujme komunitné centrum pre deti a rodiny v Tanzánii“. Spolu s kamarátom, ktorý pochádza práve z tejto dediny chceme vybudovať centrum pre deti a rodiny, kde sa budú môcť stretávať, tráviť voľný čas, vzdelávať sa, a kde budú mať prístup ku vode a elektrike, ktoré v tejto lokalite vôbec nie sú samozrejmosťou. Budem veľmi rada, ak sa nájde zopár ľudí s dobrým srdiečkom, ktorí nám v tomto projekte pomôžu. Vopred ďakujem všetkým.

Minulý rok ste si prešli syndrómom vyhorenia. Čo k nemu viedlo?

Dnes už o tom dokážem hovoriť otvorene. Práce bolo veľa, ale zároveň platí, že jej máme často toľko, koľko si na seba sami naložíme. Ja som presne ten typ človeka, ktorý si aj vo voľnej chvíli nájde ďalšiu povinnosť. Postupne sa toho nabaľovalo čoraz viac, až som sa dostala do štádia, keď ma prestalo tešiť úplne všetko. Manželovi som vtedy povedala, že si potrebujem dať pauzu od fotografovania, od ľudí, aj od celého sveta. Prestali ma tešiť dokonca aj veci, ktoré som dovtedy milovala – kvety či levanduľová záhrada. Chcela som byť sama, nemala som chuť sa s nikým stretávať a cítila som sa úplne vyčerpaná.

Ako sa vám z toho podarilo dostať?

Prišlo to v zime, ktorá je sama osebe pochmúrnejším obdobím. Navyše minulú zimu bolo veľmi málo slnečných dní a ja slnko potrebujem k dobrej nálade aj celkovej pohode, takže celé obdobie bolo pre mňa ešte náročnejšie. Najviac mi pomohol pohyb. Začala som viac chodiť na prechádzky, bicyklovať a vedome si vytvárať čas sama pre seba. Zároveň som veľa čítala o syndróme vyhorenia, aby som pochopila, čo sa so mnou vlastne deje a prečo sa zrazu cítim úplne inak než predtým. Postupne som si začala uvedomovať, že návrat k rovnováhe potrebuje čas a že nie všetko sa dá vyriešiť tým, že človek bude ešte viac zaberať.

Zdroj foto: Tv JOJ