Herečka Monika Hilmerová: Diváci ma vidia v krajších farbách, než v skutočnosti som

Najprv vyštudovala andragogiku, a potom herectvo. Bolo to logické, veď už od desiatich rokov stála pred kamerou. Dnes patrí medzi naše najobľúbenejšie herečky a nie je to len zásluha seriálového megahitu Dunaj, k vašim službám. Na doskách SND ju môžete vidieť v ôsmich inscenáciách.

Spomínate si ešte na úplný začiatok Dunaja ?

Áno, pamätám si ako ma producent Peter Kelíšek oslovil a ponúkol mi rovno rolu Vilmy. Na prvý filmovací deň  si spomínam veľmi dobre, lebo som na svoj výstup čakala sedem a pol hodiny (smiech) nalíčená a v kostýme, čo nebolo úplne príjemné, lebo prvý natáčací deň mam vždy jemnú trému, ktorá opadne až pri prvej klapke. Točila som vtedy s dievčatami Lesankou, Kristínkou, Petrou, ktoré boli hlavný trojlístok príbehu a ešte sme sa poriadne nepoznali. Hneď som cítila, že nám to napriek vekovému rozdielu spolu bude super fungovať, rovnako aj keď sa k nim neskôr pridala Ráchel, čo mi hrá dcéru. Je mi s nimi dobre aj na pľaci aj v šatni, sú úžasné a držím im palce. Dunaj mi priniesol nielen krásnu rolu, ale aj kontakt s hercami, ktorých mám rada. Tých čo som spoznala, a aj tých, s ktorými hrávam roky. Som nesmierne rada za  postavu Vilmy. Spočiatku som veľa premýšľala nad tým, ako ju hrať, čo vyžaruje, ako reaguje, keď nemá repliky, akú má energiu, aký názor na veci... Teším sa, že to diváci prijali, že sa im Vilma páči.

Akú inú postavu z Dunaja by ste si teoreticky rada zahrali?

Je tam veľa krásnych postáv, ale ja som spokojná s rolou Vilmy a neuvažujem akú inú by som si zahrala.

V tomto seriáli hrá naozaj veľa výborných hercov, niektorí sa zdržia dlhšie, iní sú v ňom už od začiatku. Je aj to dôvod, prečo je Dunaj úspešný?

Myslím, že to je jeden z mála seriálov, kde je naozaj obrovské množstvo vynikajúcich hercov. Téma je silná a ja sa teším, že zarezonovala u ľudí. Dôležité je aj to, že to nie je prevzatý zahraničný titul, ale  pôvodné dielo. Scenáristi ho píšu podľa toho, čo sa dialo v našej histórii. Je dobré, že veľa mladých sa začalo zaujímať cez seriál o našu históriu. Je dôležité, aby sme nezabúdali na to, čo bolo.

Charakter Vilmy ste vystavali presvedčivo a uveriteľne, patrí k najobľúbenejším. Nestáva sa vám, čo sa hercom často stáva, že si zosobňujú postavu s hercom?

Áno, stáva sa, že si ľudia myslia, že som jemná, nežná, krehká. Moje deti by sa na tom dobre zasmiali. Sú situácie, keď musím byť aj iná. Diváci ma  vidia v krajších farbách, než v skutočnosti som. Každý máme svoje dobré aj horšie stránky, a tak to asi má byť. Život nie je čierno-biely.

Mohli by vás napríklad vidieť ešte aj ako rozhodnú kriminalistiku, ktorú hráte v seriáli Odznak Vysočina. Táto rola je  protipól k Vilme. Čo vás na kapitánke Skálovej baví?

Že je, aká je. Skálová je kapitánka, ktorá velí chlapom – policajtom, detektívom a drží svoj tím na oddelení vrážd pokope. Musí vedieť pracovať so zbraňou, strieľať a naháňať páchateľov. Páči sa mi jej zmysel pre spravodlivosť a zároveň jej pocit spolupatričnosti s celým tímom. Aj pri nej som premýšľala ako ju zahrať, aká by mala byť. Pri prvej sérii som sa dala úplne nakrátko ostrihať, aby som pôsobila drsnejšie. Dávam jej iné vyžarovanie a energiu, než dávam napríklad Vilme.

Nielen rola je iná, ale aj jazyk, kapitánka hovorí po česky. Aká je príprava na točenie?

Samozrejme príprava na prácu v češtine si pre mňa  vyžaduje oveľa väčšiu prácu.  Mám pred tým veľký rešpekt, zároveň ma to baví. Viac pracujem so svojím hlasom, mám ho posadený nižšie. Nechcela som, aby ma predabovali niekým iným a som rada, že vždy v českých projektoch môžem hovoriť po česky. Učím sa zvládať češtinu a myslím si, že sa ju budem učiť stále. Veľmi si vážim pozitívne reakcie. Keď točím v Česku, snažím sa hovoriť stále po česky, aby som sa na to čo najviac naladila. Predsa len, je to pre mňa cudzí jazyk.

Je pre nejaký rozdiel medzi točením v Česku na Slovensku?

Nie je podstatné, kde točím. Pri Vysočine mám rada celý tím a hercov s ktorými pracujem. Vždy je to tak,  keď robím nejaký dlhodobý projekt, tak s tými ľuďmi sa veľmi zžijem. Potom sa teším prácu a rada sa tam vraciam. A takto to mám aj v Dunaji, že tam mám hercov, ktorých mám rada. Práca na dlhodobom projekte je osobnejšia. Nie je to o tom, že prídete, niečo natočíte a o tri mesiace už o tom neviete. Veľmi som za Dunaj aj Vysočinu vďačná a teším sa z nich.

Aktívne ste sa podieľali aj na scénografii, do Vilminho bytu ste priniesli vlastné rodinné fotografie.

Aha. Máme nádherný ateliér, sú tam reálne okná, nie len nejaké svetlo za záclonou, ktoré by imitovalo denné svetlo. Keď som prvýkrát uvidela ten bytík, všimla som si na stene anonymné čiernobiele fotografie z roku 1939. Moji starí rodičia vtedy žili, ja mám ich fotografie. Povedala som, že ich prinesiem, a môj návrh sa stretol s úspechom. Takže keď točím a niekedy mi je ťažko, len tak na nich žmurknem, že som rada, že sú tam so mnou.

Vilma zažila veľa ťažkých a zlomových okamihov. Vždy ale nabrala silu a išla ďalej. Čo bolo pre vás najťažšie spracovať?

Veľmi ťažké boli pre mňa scény, keď sme hrali, že ešte nevieme, čo sa dialo v koncentračných táboroch. Musela som to v nejakých obrazoch tak trochu akože zľahčovať, respektíve rozprávali sme sa o tom, a netušili, ako to dopadne. Mala som problém, aby som sa nerozplakala. Nemohla som ale dať najavo, že ako herečka už viem, ako to bolo v skutočnosti. V takej chvíli sa mi nehrá ľahko, lebo mám v sebe pretlak emócií, ktoré musím dať nabok.

Ako dlho sa učíte scenáre?

Ide mi to veľmi rýchlo. Voľakedy som sa učila aj dve hodiny. Ale už som vytrénovaná učiť sa skoro denne nové texty, takže si to vždy deň pred natáčaním prečítam a zapamätám. Potom si to zopakujem ešte niekoľkokrát pred natáčaním. V slovenčine sa texty učím skoro okamžite a v češtine sa učím dlhšie, pretože je to cudzí jazyk, má iný slovosled, inú výslovnosť aj melodiku viet. Tam nemôžem hovoriť približne, musím sa to nadrviť, lebo by som sa  prezradila slovenským slovosledom.

Váš manžel Jaro Bekr napísal knihu, v ktorej prezradil veľa situácií z vášho súkromia. Ako ste to prijali?

Som šťastná, že zapísal veľa situácií z čias, keď boli naše deti malé, navyše vtipne. Keď to písal, priebežne som texty čítala a korigovala, on totiž všetko písal spontánne, vtipne a bez cenzúry. Napríklad napísal, že som mala obrovské brucho, tak som trvala na oprave – mala som tehotenské brucho. (úsmev)

Tento rok ste oslávili osemnáste výročie vášho vzťahu. Máte recept ako na to, aby aj po takej dobe bol vzťah stále pekný, svieži, radostný?

Neviem či je to recept, ale je to v tom, že to nie je stále rovnaké. Vo vzťahu musí byť normálne, že máte také aj onaké dni. Treba sa snažiť všetko ´ukočírovať´, aby to bolo príjemné pre všetkých. Pokiaľ začnete brať vzťah len ako nudnú samozrejmosť, ktorá má plynúť, tak to potom aj tak dopadne. Nemám recept a všetko múdre už o vzťahoch bolo povedané. Ale určite sa o vzťah treba starať, nie je to nič dané a nemenné, vzťah prechádza rôznymi fázami a okolnosťami. Je to vždy vecou tých dvoch, aby si recept namiešali ako im vyhovuje. Neviem či to je zázrak, ale možno je to aj niečo dané zhora, keď vzťah funguje. V každom prípade, ja som šťastná, že máme medzi sebou pekný vzťah, že všetko dôležite nám funguje. A tiež, že Jaro má zmysel pre humor, to je pre mňa veľmi dôležité, humor je liek. Hovorievam, že ja sa smejem na tom, aký je on vtipný a on na mne, aká som smiešna. Výborne sa dopĺňame.

Do vzťahov prichádzame každý s nejakými vzormi zo svojej rodiny a je dôležité, aby sme sa vyladili. Išlo to u vás ľahko?

Naši rodičia nás vychovávali veľmi podobným spôsobom, vštepili nám rovnaké hodnoty a vďaka tomu si nemusíme vysvetľovať základné veci. Neviem predstaviť, že by sme mali v zásadných otázkach odlišný názor.

Napriek tomu - viete sa aj pohádať?

Človek sa asi musí vedieť aj pohádať, u nás je to ako letná búrka. Nezniesla by som tichú domácnosť, mňa to veľmi rýchlo prejde. Nedržíme to v sebe a veľmi rýchlo sa vieme opäť zasmiať.

Čo vás čaká najbližšie pekného?

Minulý rok som mala veľmi náročný, natáčala som dve série Odznaku Vysočina. Pendlovala som medzi Českom a Slovensko, lebo okrem toho som tu natáčala seriály Vina a V zovretí, a samozrejme, Dunaj, k vašim službám.  No a do toho som hrala v ôsmich tituloch divadle.  Bolo toho veľa. Naozaj sa stávalo, že som mala iba deň voľna za celý mesiac. Ale stálo to za to, lebo som dostala naozaj krásne herecké príležitosti. Tento rok mam voľnejší, okrem natáčania Dunaja som v SND naskúšala novú hru Watsonovci. A ako sa blíži leto, teším sa aj na nejakú dovolenku.

Divadelné dosky ste spoznávali už od svojich šestnástich rokov, kedy ste sa stali členkou Radošinskeho naivného divadla, odohrali ste tam množstvo predstavení. Nechýba vám to niekedy?

RND mi zmenilo život a ukázalo herectvo na divadelných doskách. Boli to krásne časy a s láskou na ne a na kolegov spomínam. Som šťastná, že som vyrástla na poetike hier Stanislava Štepku, bola to obrovská škola, mala som sa od koho učiť. Každý máme svoju cestu a mňa tá moja doviedla po 12 rokoch v RND na dosky SND, kde som členkou súboru už 23 rokov. Tam hráme inscenácie z rôznych žánrov a poetík, od rôznych autorov až po rôzne tvorivé tímy. Každý deň hráme iné predstavenie, je to pestré a cítim sa tam dobre.

S RND je neodmysliteľne spojená aj Katarína Kolníková († 85), s ktorou ste mali to šťastie hrať. Ako na ňu spomínate?

Mám na ňu nesmierne veľa krásnych spomienok. Ja som vtedy bola mladá, ona bola celý život mladá duchom a plná vtipu. Mala úžasný dar, vedela vytvoriť nádhernú atmosféru. Jej monológy sú nezabudnuteľné, podala ich vtipne a zároveň vám vtislo do očí slzy dojatia. Čo by som dala za to, keby som sa s ňou mohla teraz porozprávať, keď už mám viac rokov, som matka, mám nejaké životné skúsenosti...

Môžete povedať s čistým svedomím a bez zaváhania, že ste šťastná a spokojná so svojím životom?

Áno a ďakujem za to. Myslím si, že je to vo veľkej miere aj o vnútornom nastavení človeka, ale samozrejme aj o tom, v akých okolnostiach žijete a kto vás obklopuje.

Fotografie z Monikinho súkromia a rovnako aj fotografie jej starých rodičov si pozrite v našej galérii.

Zdroj foto: tv markíza, ancn