Spevák Karol Csino oslávil 50-ku veľkolepým koncertom: Počas turné obletel päť kontinentov!

Slovenský spevák s božským hlasom Karol Csino doslova valcuje svetové pódiá a jeho pas praská vo švíkoch! Talentovaný umelec nasadil brutálne tempo a v rámci svojej hudobnej šnúry stihol obletieť päť kontinentov, pričom nesmrteľnými hitmi Karola Duchoňa či Franka Sinatru rozvášnil davy od New Yorku až po Austráliu. Hoci vo svete zožal gigantický úspech, hneď po návrate domov ho čakala tá najväčšia skúška ohňom – veľkolepá oslava jubilejnej 50-ky spojená s krstom nového CD.

Životné jubileum ste oslávili veľkolepým koncertom. Ktorý okamih vo vás zarezonoval najviac? 
Myslím, že hneď v úvode môjho antre, keď moderátor Števo Skrúcaný vyslovil: „A keď vás ľudia majú radi, potom je svet rozprávkovým domom.“ Na to zaznel úvod piesne a moja prvá hudobná veta: „Mám rozprávkový dom“... Publikum ma začalo vítať burácajúcim potleskom. Vtedy mi prebehli po tele zimomriavky... 

Koncert ste nazvali Žiť za to stojí. Čo vo vašom živote stálo naozaj za to? 
Odvaha ísť za svojimi snami, aj keď to často vyzeralo, že sú to len výplody mojej fantázie. 

Keď sa obzriete za seba, čo považujete za svoj najväčší osobný a profesijný úspech? 
Nikdy som sa neprestal učiť, vzdelávať a objavovať nové veci. Zachoval som si detskú zvedavosť a túto aktívnu črtu považujem za svoj osobný úspech. A ten profesijný? Sú možno dva. Jeden je, že napriek tomu, že operu som začal študovať vo vyššom veku, podarilo sa mi ju doštudovať a obhájiť napríklad hlavnú rolu vo Kálmánovej Vojvodkyni z Chicaga. A ten druhý je úspešný koncertný spieva Duchoňa doma i v zahraničí. 

Nedávno ste sa vrátili zo svetovej hudobnej šnúry. Aké pocity si odnášate z vystúpení a ako na Duchoňove hity reagovalo tamojšie publikum? 
S koncertným programom Karol spieva Duchoňa som za posledné mesiace precestoval krížom-krážom kus sveta – Spojené štáty, Austráliu, Španielsko, Spojené kráľovstvo aj Čínu. Navštívil som množstvo slovenských a českých komunít či krajanských spolkov. Bolo a je neuveriteľne zaujímavé sledovať, aké emócie v našich krajanoch Duchoňove piesne vyvolávajú. Neraz vidím v očiach ľudí slzy dojatia, no tie sa veľmi rýchlo stratia vo víre spevu, hudby a tanca. 

Najkrajší a možno najprekvapivejší zážitok? 
Neviem, či najkrajší, no keď sa pri piesni Čardáš dvoch sŕdc začali v Pekingu dvíhať zo stoličiek skupiny Číňanov, naozaj ma to prekvapilo. A keď sa to opakovalo v Kalifornii s Mexičanmi, pochopil som definitívne, že hudba je spoločným jazykom národov. 

Kam z miest, kde ste boli počas hudobnej šnúry, by ste sa chceli určite vrátiť a prečo? 
Na túto otázku mám odpoveď okamžite. Hoci som milovníkom ticha, prírody a pokoja, paradoxne si ma úplne získal New York. Nechcem povedať, že ho milujem, ale mám k nemu veľmi blízko. Možno je to tým, že od detstva žijem swingovou hudbou a piesňami Franka Sinatru. New York a táto hudba sú pre mňa jedno telo, jedna duša. Zbožňujem, keď tam môžem vystupovať. Už 9. septembra ma čaká ďalší koncert a myslím, že to bude už môj piaty v tomto meste. Pracovať by som tam chcel čo najčastejšie, ale žiť nie. Domovom pre mňa zostáva Slovensko a Španielsko. A možno to nie je náhoda, že sa podobne dobre cítim aj v Las Vegas. Asi som v tomto trochu prvoplánový, ale robí to hudba, atmosféra a odkaz éry Franka Sinatru, v ktorej sa pohybujem už takmer štyridsať rokov. A musím spomenúť ešte jednu krajinu, ktorá ma po poslednej ceste úplne očarila – Čínu. Išiel som tam s veľkou zvedavosťou, no odchádzal som s pocitom, že sa tam chcem čo najskôr vrátiť. Je to fascinujúca krajina, ľudia tam komunikujú veľmi špecificky, páči sa mi to a vyhovuje. 

Kto sa vlastne najviac podpísal pod štart vašej speváckej kariéry? 
Bol to Vašo Patejdl. Námatkovo vybral moju – ešte magnetofónovú – pásku spomedzi stoviek ďalších. Bola na nej pieseň Just Once od Jamesa Ingrama, ktorú som naspieval s bratrancom pri klavíri po svojej prvej nešťastnej láske. Chcel som ju naivne poslať dievčaťu, ktoré sa so mnou rozišlo, no bez môjho vedomia ju poslali aj do súťaže Talent 2000. Niečo v tom videl, zaujala ho pravdepodobne emócia... 

Kto z kolegov vo vás (či vašej kariére) zanechal najvýraznejšiu stopu? 
Bolo ich viac – v kľúčových momentoch, ktoré ma vždy posunuli ďalej. Vizionársky výrok Vaša Patejdla pri nahrávaní piesne Len jedenkrát: „Karol, ty znieš v stredných polohách trošku ako Duchoň.“ A dnes som jedným z najvýraznejších interpretov jeho piesní… Michal Dočolomanský – sedel som smutný v hoteli Carlton, nedarilo sa mi. Klepol ma po pleci a povedal: „Musíš byť trpezlivý, kvalita sa nakoniec aj tak predá sama.“ Ďalej český spevák Bohuš Matuš – počas predstavenia muzikálu Dracula v Prahe prišiel za mnou a medzi štyrmi očami mi povedal: „Promiň, Karol, ale ty zpíváš jak šeptající králík...“ Okamžite som sa prepadol od hanby a rozhodol sa, že budem študovať spev. A tak som vyštudoval operu a stal sa profesionálom. Ďalší bol môj prvý manažér a priateľ Mirko Janek. Ten ma posunul veľmi ďaleko, jednoducho vo mňa veril. A možno kľúčový bol moment s filmovým režisérom Jurajom Herzom. Po konkurze na veľký seriál Černí baroni za mnou prišiel a povedal: „Chcem vám dať šancu, lebo každý ju raz potrebuje dostať.“ A ja som sa rozbehol v Prahe v televízii tak, že som sa tam usadil na šesť rokov a kúpil si svoj prvý byt. 

Chýba vám niekedy klasické divadelné javisko a veľké muzikálové roly, v ktorých ste v minulosti začínali, napr. Dracula či Pomáda? 
Áno, boli časy, keď mi javisko chýbalo veľmi. No nedá sa robiť všetko naraz. Robíte všetko a nič poriadne. Za istých okolností by to možno aj šlo, ale môj život v umení nebol a nie je centralizovaný iba na Slovensko. Keď sústavne cestujete po svete, divadlá kamenného typu jednoducho vypadnú z repertoáru. 

Sláva dokáže niekedy aj ublížiť. Ako ju vnímate vy? 
Neviem. Ja som nikdy slávu v pravom zmysle slova nezažil. Videl som ju možno u dvoch či troch kolegov, ktorí sú alebo boli relatívne slávni v našich zemepisných šírkach. A áno, sláva dokáže človeku aj vziať život. 

Na trhu pôsobíte ako vyhľadávaný moderátor noblesného typu, ktorý vie podujatie obohatiť aj spevom. Čo sa vo vašom živote deje, keď si vyzlečiete elegantný oblek? 
Necítim sa byť vyhľadávaným moderátorom, ani ním vo všetkej úcte byť nechcem. Nie som v tom profík ako Števo Skrúcaný či Mišo Hudák – to sú top profesionáli v tomto segmente. Áno, moderujem podujatia, keď treba, a asi aj pomerne často, ale je to najmä kombinácia spevák – moderátor, čo organizátorovi podujatia šetrí náklady. Je to viac či menej o tom „dva v jednom“, ako šampón a sprchový gél v jednom balení. A druhá odpoveď – čo sa deje u mňa po noblesných večierkoch či koncertoch? Ak je to možné, okamžite tepláky alebo pánska nočná košeľa...  

Vaša sestra Gabriela Csinová je takisto známou herečkou. Vplývalo domáce prostredie v detstve na to, že ste sa obaja vybrali umeleckou dráhou, alebo to bola skôr náhoda? 
Odpoviem stručne. Mama herečka, otec hudobník a výtvarník, sestra odmalička na balete, ja pri klavíri. Doma znela klasická hudba a jazz, čítala sa poézia, diskutovalo sa o divadle, kinematografii a literatúre... Ako inak to mohlo dopadnúť? 

Ako vyzerajú vaše spoločné rodinné debaty? 
Smejeme sa. Milujem počúvať klebety z vidieckeho prostredia, odkiaľ pochádza rodina našej mamy. Príbehy o tom, ako sa jedna rodina nebaví s druhou už tri generácie, lebo pred osemdesiatimi rokmi prebehli susedove sliepky na ich pole a vyzobali im tam zrno... Naša mama to dokáže podať tak smiešne, že mám niekedy pocit, že som na tom závislý. 

Hodnotíte si navzájom svoje výkony, alebo je doma téma divadla a šoubiznisu zakázaná? 
Rodinné debaty sú asi v každej rodine v princípe rovnaké. A keď hodnotíme výkony, či už svoje, alebo cudzie, snažíme sa – teda aspoň ja – o konštruktívnu kritiku. 

Čo pre vás znamená pojem „teplo domova“ a kto je pre vás tým najbezpečnejším prístavom? 
Teplo domova by som v tomto prípade nepersonifikoval. Ja som veľmi rád doma sám, milujem ticho. Tým, že mojím povolaním je socializácia, do ticha doslova utekám a obávam sa, že sa to stupňuje. 

Kto je vaším najväčším kritikom, keď zhasnú svetlá reflektorov? 
Jednoznačne partnerka. Ale je to super konštruktívna kritika. 

Ako ste sa vlastne s partnerkou dali dokopy a čím to je, že vám to tak perfektne funguje? 
Spoznali sme sa pri športe v Národnom tenisovom centre a bola to úplná náhoda. Vznikla tam jedna veľmi komická situácia, a nebyť nej, som presvedčený, že by si ma ani nevšimla. V tom období som totiž navonok pôsobil ako taký prvoplánový frajer (smiech.) Našťastie som mal v talóne aj zopár nečakaných tromfov. Málokto vie, že dodnes ovládam stovky latinských názvov zvierat, pretože som kedysi chcel študovať zoológiu. Keď som zistil, že mám pred sebou inteligentnú ženu, vytiahol som aj túto „zbraň“. Zdá sa, že zafungovala (smiech.) A prečo nám to funguje? Myslím, že preto, lebo sa vieme veľa smiať a rešpektujeme jeden druhého a ani u jedného sa nikdy neprejavili majetnícke sklony. Neznášam žiarlivé ženy a žiarlivých mužov ešte viac. To je obrovský nedostatok, ktorý devalvuje hodnotu partnera. Kto s týmto začne, už aj skončil. 

Chodieva s vami aj do Španielska, kde trávite možno polovicu roka? Prečo ste sa rozhodli usídliť práve v Španielsku? 
Áno, chodievame tam spolu aj separátne, podľa práce a okolností. Málokto vie, že som sa ešte donedávna venoval jazdeckému športu, konkrétne konskému pólu. A práve v Sotogrande, na juhu Španielska, je jedno z najväčších stredísk tohto športu na svete. Tak som začal spoznávať Andalúziu a postupne sme tam chodievali čoraz častejšie. Partnerka mi pomáhala so servisom koní a dokonca začala veľmi nádejne jazdiť. Žiaľ, po jednom páde stratila v sedle kontrolu a skončilo sa to bezvedomím. Našťastie to nemalo vážnejšie následky, no odvtedy už zostala skôr pri starostlivosti o pólo kone. Po čase prišla úplnou náhodou možnosť kúpiť byt len pár kilometrov od Gibraltáru za veľmi výhodných podmienok cez španielsku hypotéku. A to bol vlastne začiatok nášho druhého domova. Začali sme chodiť do školy, učíme sa po španielsky a dnes sa už celkom slušne dohovoríme. Stále sa zlepšujeme a Španielsko sa pre nás stalo miestom, kde si vieme po náročných pracovných obdobiach naozaj oddýchnuť. 

Prečo je súčasná partnerka pre vás tá pravá? 
Okrem toho spoločného života má tak trochu aj ten svoj vlastný, vlastné ambície, rešpektuje môj svet a zároveň ma vie v správnej chvíli uzemniť. Nikdy medzi nami nebola potreba vlastniť jeden druhého, skôr si navzájom dávame slobodu. Myslím si, že práve rešpekt, dôvera a humor sú dôvody, prečo tieto veci fungujú. A po rokoch zisťujem, že to sú oveľa dôležitejšie veci ako veľké romantické gestá. 

Dokážete vyvážiť extrémne pracovné tempo a cestovanie s osobným životom a partnerským vzťahom? 
Nie. A práve to idem po prvý raz v živote vedome zmeniť. Pár dní po päťdesiatke som si uvedomil, že životný štýl, aký som doteraz viedol, sa len veľmi ťažko dá zladiť s harmonickým partnerským a rodinným životom. Keď ste neustále na cestách, nežijete spoločný život, iba sa občas stretnete. A to je obrovský rozdiel. Mám pocit, že práve na tom stroskotalo množstvo vzťahov a manželstiev, vrátane mojich rodičov. Uvedomil som si to aj počas ciest po Austrálii. Rozprával som sa s krajanmi, ktorí neboli doma celé roky, niektorí celé desaťročia. So svojimi rodičmi či súrodencami boli v kontakte len cez telefón, e-maily alebo listy. A hoci sa mali radi, bolo cítiť, že vzťahy časom prirodzene ochladli. Keď spolu nežijete, niečo sa medzi ľuďmi jednoducho vytráca. Preto som sa rozhodol, že je čas spomaliť. Chcem byť viac s rodinou, s partnerkou a s najbližšími. Samozrejme, môžem pokračovať aj v doterajšom tempe, ale potom musím svoje cestovanie vnímať ako životné poslanie a prijať aj jeho dôsledky. Aj taký život môže mať zmysel a môže byť ušľachtilý. Je to však otázka rozhodnutia a priorít. Ja som si po päťdesiatke uvedomil, že človek nemôže byť neustále preč a zároveň očakávať, že doma bude všetko fungovať samo od seba. 

A čo idete podniknúť? 
V prvom rade sa už nechcem rozhodovať len podľa svojho pracovného kalendára. Chcem sa viac prispôsobovať rodine a pýtať sa ich, čo by bolo najlepšie aj pre nich. A potom urobiť rozhodnutia spoločne. Vlastne som s tým už začal. Pred dvoma mesiacmi som bol počas sviatku Songkran v Thajsku spolu s mamou. Ja som cez deň pracoval a vybavoval svoje povinnosti, no večer som sa vracal do domčeka pri mori, kde sme boli spolu. Uvedomil som si, že aj takto sa dá skĺbiť práca s časom stráveným s blízkymi. Rád by som tento model rozšíril aj na partnerku, sestru či ďalších členov rodiny. Myslím si, že práve to je cesta, ktorou sa chcem po päťdesiatke uberať. 

V mladosti ste boli majstrom v breakdance a electric boogie, venovali ste sa karate aj konskému pólu. Čo z toho robíte aj dnes? 
Šport ma sprevádza celý môj život. Od detstva som sa venoval úpolovým športom na výkonnostnej úrovni, najmä karate, neskôr som boxoval, potom jazdeckému športu. Dnes sa snažím už len o udržateľnosť zdravia a dobrej kondície. Chodím si zabehať, trochu do fitka a pomerne pravidelne chodím boxovať, to je pravda, ale už je to len taký „spoločenský box“.  Tanec? To už vôbec. To bolo kedysi, pred dvadsiatimi až tridsiatimi kilami. 

Čo pre vás znamená mentálny reštart? Kde si dobíjate energiu? 
To v mojom živote dokáže len príroda, ticho, spánok a najbližšia osoba, možno dve či tri. Vo všetkých ostatných prípadoch som mentálnym štartérom pre druhých ja. 

Keby ste mali svoj život prežiť ešte raz, čo z toho by ste vynechali a čo znásobili? 
Asi by som sa umeniu nevenoval profesionálne, bol by to môj aktívny koníček. Viac času by som venoval svojmu duševnému zdraviu, rodine a blízkym. Vyhol by som sa otroctvu hypoték, prehodnotil by som význam slova „vlastniť“ a jeho mieru. Od začiatku by som sa s ľuďmi rozprával viac na rovinu. Okrem práce v umení, ktorú robím teraz, by ma bavila aj práca spojená s prírodou, pohybom, možno s deťmi. Takto nad tým uvažujem tu a teraz – situačne. 

Existuje nesplnený chlapčenský sen, ktorý si plánujete bez ohľadu na vek splniť? 
Je ich určite viac, ale sú to skôr sny, pri ktorých utečiem v myšlienkach niekam do svojho sveta fantázie. Nevlastniť mobilný telefón – to je asi ten najväčší sen. Potom sadnúť na motorku a ísť za nosom po krajine dni, týždne, mesiace... a potom sa uvidí. A ešte jeden detský sen, ktorý si roky predstavujem. Niekde na severe, už na hranici Arktídy, je horúci prameň s vodou teplou 38 stupňov. Chcem si do nej ľahnúť, zatiaľ čo okolo bude mínus desať až dvadsať stupňov, mráz a sneženie. 

Zdroj foto: archív KCS