Poradňa Annymárie Higgins: Milujem muža s hendikepom
Do štyridsiatky sa muži o mňa veľmi netrhali. Mala som svoj život, svoje záujmy, prácu, priateľov a naučila som sa fungovať sama. Nebola som žena, okolo ktorej sa točili zástupy nápadníkov. A potom mi jedného dňa vstúpil do života muž, ktorého by mnohí na prvý pohľad možno ani nezaradili medzi „ideálnych partnerov“. Je športovec. Dravý, aktívny, veselý. Má však telesný hendikep. Nemá nohu. Lenže kto ho pozná, ten vie, že ho to nijako nedefinuje. Športuje, cestuje, pracuje, žije naplno a niekedy mám pocit, že stihne viac ako väčšina zdravých ľudí. Je nám spolu dobre. Neskutočne sa nasmejeme. Rozumieme si. Sedíme si ako partneri, priatelia aj milenci. Jednoducho je to človek, pri ktorom sa cítim dobre. Lenže moje okolie to vidí inak. Počúvam poznámky, že som asi zúfalá. Že keby som mala viac možností, tak si vyberiem inak. Že som sa uspokojila s tým, čo prišlo. A niekedy ma tie slová zabolia. Akoby tým nehovorili nič o ňom. Akoby tým hovorili niečo o mne. Akoby som bola druhotný tovar, ktorý už nemá nárok vyberať si. Je to naozaj take zvláštne, milovať muža s hendikepom?